Hrady, zámky, kaštiele sú miestom, z ktorých na nás dýcha história a ožívajú príbehy ľudí, čo tu kedysi žili. Návštevníkov lákajú, aby ich prehliadkou strávili príjemné chvíle pri spoznávaní vlastných koreňov, „kultúrne sa vyžili“ a dozvedeli sa niečo nové. Veľkým lákadlom sú i rôzne legendy a povesti, viažuce sa k nim. Čím strašidelnejšie, tým lepšie. Väčšinou sú založené na rozprávaní o láske, či už naplnenej alebo nie a o zrade, ktorá býva potrestaná.
Nie je to inak ani v prípade Budatínskeho hradu, ktorý oddávna vládol kraju vôkol rieky Kysuca.
Povesť o krásnej (zamurovanej) Kataríne
Príbeh o krásnej Kataríne prvýkrát uverejnil Ján Majláth v Magyarische Sagen und Maerchen (von Johann Graf Mailath ). Brünn, 1825. V tom istom roku ho publikoval aj Alojz Medňanský vo svojej Malebnej ceste dolu Váhom. Majláth, vytvárajúc zdanie autentickosti, hovorí o dvanástich listoch, ktoré našiel v rovnakom veku ako pramene. Ágos Griesbach, ktorý ako prvý zhrnul a analyzoval literárne interpretácie rozprávky, oprávnene spochybňoval jej reálnosť.
Napriek tomu spisovatelia tejto skutočnosti nevenovali dostatočnú pozornosť. V prvej polovici 19. storočia bol príbeh upravený vo viacerých žánroch, napr. dráma (Rosty Zsigmond Barkóczy: Katica, alebo hrdinská dráma podľa histórie v 4 dejstvách, Pešť, 1832) alebo výpravná báseň (János Arany: Katalin. 1850). Príbeh sa objavuje aj v románe Móra Jókaia (Milovaný až na popravisko), aj keď nie ako súčasť deja.
Mohla sa však táto udalosť skutočne odohrať?
Gašpar II. Suňog bol významná osobnosť našich dejín. Študent z Wittenbergu, ktorý zrejme viac hýril ako študoval, a ktorého jeho učiteľ označil za budúcu ozdobu vlasti, napokon spravil skvelú kariéru. Bojoval po boku Gabriela Betlena, bol dvojmajstrom na jeho dvore v Sedmohradsku, veliteľom vojsk, diplomatom. Po Betlenovej smrti prešiel na stranu cisára Ferdinanda III., stal sa plukovníkom ľahkej jazdy, kráľovským radcom, vyjednávačom s Turkami, županom Gemerskej stolice i kapitánom pevnosti Szendrö.
Mal jedinú dcéru Katarínu. Podľa povesti sa zamilovala do Františka Forgáča, ktorého Ján Jakušič v roku 1647 zabil, ako o tom v jednom liste píše Forgáčova matka Ester Bošániová: „Keď sa Ferdinand IV. vracal z korunovácie, chcel s ním ísť František na Moravu a vtedy ho nevinného krvilačný vrah Jakušič so svojimi kumpánmi, ako dvadsaťročného, zabil.“
Povesť očami Józsefa Érnyeya
Érnyey poukazuje na zlé vzťahy Jakušičovcov s dedičmi Turzovcov (Ján Jakušič bol syn baróna Andreja Jakušiča a Judity Turzovej), preto malo byť vhodné na posilnenie zväzkov zasnúbiť Jakušičovu (!) dcéru Katarínu s mladým Františkom Forgáčom, čo sa Jánovi nemalo až tak páčiť, ale napokon v roku 1646 súhlasil. Forgáč mal odvtedy často navštevovať majetky svojej matky na Vršatci (pozn. spojitosť Bošániovcov s Vršatcom sme nenašli). Zatiaľ však, čo Jakušič táboril v Poľsku, doniesli sa mu chýry, že „manželka Katarína Suňogová ho doma čaká s jedom v pohári a vykonáva diabolské praktiky, aby sa ho zbavila.“ Forgáč mal najať vrahov a podplatiť aj „starého verného vojaka Jána Pongráca, aby pána strelil do boku.“ Keď sa Jakušič napokon vrátil, po búrlivej hádke Forgáčovi zakázal vstup do domu, Katarína však svoje meno očistila. Obe strany sa mali začať pripravovať na zúčtovanie, nasledovala výmena urážlivých listov, správ, vyhrážok. Forgáč mal s tridsiatimi jazdcami obliehať Jakušiča na kaštieli v Bohuniciach, a ten bol zachránený len vďaka svojim vojakom, ktorí mu prišli na pomoc. Medzitým odišiel späť do Poľska.
Vrátil sa domov na korunováciu Ferdinanda IV., ktorá sa konala 12. júna 1647, o pár dní neskôr, 23. júna sa stalo jeho osudové stretnutie s Forgáčom.
Na hrade boli rôzni hostia, okrem iných aj František a Žigmund Čáki, Anna Jakušičová s dcérou, ďalší príbuzní a páni, ale Forgáča Jakušič ignoroval. Ján Medňanský, ktorý tu bol vtedy prítomný, svedčil, že František poslal po obede Jánovi správu, že je hladný, nech mu pošle jedlo. Ján mu bez ujmy na cti stručne a dôkladne odpovedal. František mal ešte povedať, že na Jána vyleje pivo, keď vyjde z dverí. Jakušič sa potom ďalej staral o svojich hostí a Forgáčovi, ktorý „číhal“ pred bránou, vyšiel v ústrety až keď sa zošerilo.
Neexistoval žiadny priamy svedok ich stretnutia alebo výmeny názorov. Keď tam dvaja Jakušičovi jazdci dorazili, Forgáč už bol celý od krvi, krvácal z jedinej vážnej rany na ľavej strane krku. Ján bez slova nasadol na koňa a odcválal, raneného odniesli na dvor, kde dokonal.
Érnyey ďalej píše, pričom sa odvoláva na svedectvo Ostrihomskej kapituly, že Katarína bola niekoľkými ženami označená ako pôvodca vraždy, a dokonca ju jej dcéra Zuzana mala obviniť, že v prípade Jánovej smrti si mala Forgáča vziať. Jakušič mal Katarínu zatvoriť a pred blížiacim sa oficiálnym vyšetrovaním odišiel do Poľska. Stolica poverila vyšetrovaním prípadu Imricha Rajčániho, Gašpara Aponiho, Michala Maršovského, Jána Kovašóciho a Jána Varjašiho. Katarínu, hoci o jej hriechu svedčili aj svedkovia, usvedčiť nedokázali.
Na druhej strane, Jakušičovi priaznivci mu pomohli získať priaznivý rozsudok (1649), medzi nimi jeho sestra mala vydláždiť cestu zmierenia sa s Gašparom Suňogom. Jakušič sa však vrátil chorý z ťaženia a náhle zomrel.
V rodine Jakušič to už bolo od Forgáčovej smrti tretie úmrtie. Ešte v roku 1647 ako slobodný zomrel Mikuláš Jakušič, po ňom jágerský biskup Juraj a napokon bez mužských potomkov aj Ján. Rod prežíval v Jánovom bratovi Imrichovi a jeho jedinom synovi Imrichovi II. Imrichova žena po Jánovej smrti vyhnala nenávidenú švagrinú Katarínu z Vršatca, tá odišla k svojmu otcovi na Budatín. Podľa Érnyeya ju dal otec do väzenia, jednak kvôli obvineniam jej dcéry Zuzany a tiež, lebo kvôli manželovi opustila evanjelického náboženstvo a vypovedala v prospech manžela. K uzmiereniu bol opäť na naliehanie prímasa (vtedy to bol Juraj Lippai) povolaný Ján Medňanský, zmierenie dosiahol v roku 1652.
Aká je skutočnosť?
Udalosti, ktoré viedli ku tragédii, uvádza Érnyey bez udania prameňov, cituje len list Forgáčovej matky. Samotnú tragédiu popisuje očami svedka Jána Medňanského, svedectvo ktorého zaznamenáva Ostrihomská kapitula, takže by sme ho mohli považovať za relevantné, hoci sa v svedectve spomína aj Zuzana, ktorá v tom čase bola dieťa.
Čo sa týka článku Józsefa Érnyeya, nachádzame tu niekoľko nezrovnalostí ohľadom dátumov sobáša Kataríny Suňogovej a Jána Jakušiča, ktorý sa v žiadnom prípade nemohol konať v roku 1628 a teda ani ich spoločná dcéra Zuzana nemohla byť v čase tejto aféry dospelá a obviňovať matku z cudzoložstva a čarodejníctva. Dievča malo v roku 1647 len štyri roky. Gašpar tiež nemohol svoju dcéru po Jakušičovej smrti väzniť z dôvodu, že sa vzdala evanjelického náboženstva, lebo sám Gašpar bol minimálne v roku 1645 katolíkom a vystupoval ako nábožensky tolerantný pán.
Po Jakušičovej smrti nastal skôr spor o poručníctvo nad sirotami, ktoré boli zverené Jánovmu bratrancovi Pavlovi Šerénimu, kvôli čomu medzi ním a Gašparom vznikol aj spor, ktorý si získal pozornosť panovníka Ferdinanda III. Dokonca, v roku 1652 sa stal incident, keď Gašpar vtrhol s ozbrojenou družinou do trnavského kláštora klarisiek a chcel „oslobodiť“ vnučku Zuzanu, ktorú do kláštora umiestnil Šeréni ako jej poručník (Šeréni ju dal do kláštora na výchovu, sestra Jána Jakušiča Anna tam mala byť abatišou). Ferdinand III. žiadal o vyjadrenie k tomuto incidentu arcibiskupa, palatína aj Uhorskú komoru. Arcibiskup Lipai (Lippai) sa vyjadril, že sa s exkomunikáciou Suňoga neponáhľa a že najskôr panovníkovi predloží správu. Treba pripomenúť, že Lippai a Suňog boli isto dobrí známi, spoločne patrili medzi komisárov, ktorí boli vyslaní na rokovania s Turkami ohľadom uzavretia mieru v Szőny v roku 1642.
PRAMENE A LITERATÚRA
CZÍZI, István: A Jeszenicei és Budetini Szunyogh család ée címerváltozatai a 16.-18. században. In: Turul 2003, s. 65 – 79.
SZLUHA, Márton: Félvidéky nemes családok I., II. Budapest 2007, s. 565-569.
ERNYEY József: Oroszlánkő vára és urai. Szentpétery Imre (szerk.): Emlékkönyv Fejérpataky László életének hatvanadik évfordulója ünnepére (Budapest, 1917), s. 126-130. https://library.hungaricana.hu/hu/view/KlasszikusOrvosiKonyvek_002/?pg=128&layout=s&query=Ar%C3%A1ny
Dr. KARÁCSONYI János: Szt. Ferencz rendjének története Magyarországon 1711-ig (Budapest 1924), IX. Könyv. A magyarországi Kláraszűzek történetes, s.473, https://library.hungaricana.hu/hu/view/FERENCES_SK_Karacsonyi_szt_ferenc_rendjenek_tort_1711ig_2/?pg=474&layout=s
MAJEROVÁ, Kristína: Počiatky ženských reholí na Slovensku. In: GERBOC, Tomáš (ed): Človek a spoločnosť v dejinách. Zborník príspevkov z rovnomenného sympózia Trnava, 9. – 10. novembra 2006. Trnava 2007, s. 48. MNL, online databáza Hungaricana – Konyvtár – SZABÓ, György Piusz: Ferecrendiek A Magyar töténelemben (Budapest 1921), s. 435-436. PILÁRIK, Štefan: Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz boží), 1678, VI. kapitola
PARÁČOVÁ, Andrea. Gašpar II. Suňog. Zborník Kysuckého múzea, roč. XXII, č.1-2/2021, s. 23-34.
Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/saba_psa/publikacie/Archivum_Sala_2_SK.pdf
Autor: Mgr. Andrea Paráčová
Publikované v: Kysucký múzejník – ročník 4, číslo 1/2023, s. 38 – 43,
https://pdf.istranka.sk/muzeum/012023.html
