Južná Morava bola v mojom „hľadáčiku“ už nejaký ten rôčik. Lákala ma pamiatkami a aj tým vínečkom, hoci skôr pre čaro vinárskeho kraja a viníc, než kvôli samotnému moku. Tak sme sa tam toto leto na pár dní vybrali.
Cestou do Pernej, kde sme mali ubytovanie, sme sa stavili v Mikulčiciach. Milovníkom histórie ich asi netreba zvlášť predstavovať. Hradisko z čias slovanských, resp. veľkomoravských, patrí medzi významné archeologické lokality. V múzeu sa dajú pozrieť bohaté a vzácne nálezy, v areáli sú náznakové rekonštrukcie múrov najvýznamnejších stavieb akropoly – kniežací palác, kostoly, rotunda… Prejsť sa dá po bývalých hradbách, ktoré tento priestor chránili. Ak máte bicykle, cyklotrás nie je konca kraja, dostanete sa až na Slovensko cez krásny most cez rieku Moravu.
Ubytovaní sme boli vo Vinárstve Popela Perná, v dedinke vzdialenej asi 5km od Mikulova a ako darček sme dostali fľašu frankovky. My sme ale nezaháľali a hneď sme sa vybrali na Sirotčí hrádek, zrúcaninu gotického hradu, ktorého počiatky siahajú do 13. storočia. Hrádok sa týči nad Pernou, takže sme pekne šli pešky. Cesta viedla asi 40 minút cez lesík, po tieni, aj keď sme sa v tom horku riadne zapotili. Deti síce ponadávali, ale skúmanie starých múrov a nádherné výhľady ich nakoniec presvedčili, že tá námaha za to stála. Južnú Moravu mal človek ako na dlani. Kopce Pálavy, vodnú nádrž Nové Mlýny, lesy, vinice, polia. Vidno bolo i susedný hrad Devičky nad Pavlovom.
Druhý deň nás čakal Mikulov. Zaparkovať sa dá pred Tescom. Mojim cieľom bol najmä hrad, týčiaci sa na skalnom útese. Dalo sa tam dostať z viacerých strán, my sme šli okolo synagógy Zámockou ulicou. Vybrali sme si okruh Od gotiky po empír s Galériou rodu Dietrichsteinov. Sprievodca bol výborný, informácii nám podal veľa, ako serióznych, tak „pikošiek.“ Výklad trval hodinu. Klasické pôvodné zariadenie a interiéry ako na iných českých hradoch (napr. susedných Ledniciach a Valticiach) netreba čakať, hoci aj v Mikulove boli krásne kúsky. Zámok totiž v roku 1945 vyhorel. Vraj niekto škrtol zápalkou nad rozliatym benzínom. Na Mikulove boli v tom čase zhromaždené rôzne cennosti (aj židovské) a boli to dôkazy nacistickej vykrádačskej a inej činnosti.
Hrad pôvodne patril Lichtensteinom, Dietrichsteinovci ho získali v 16. storočí od cisára Rudolfa. Patrili medzi významných dvoranov a napr. František Serafín bol olomouckým biskupom. Na hrade má svoj priestor aj Napoleon Bonaparte, ktorý tu bol ubytovaný po bitke pri Slavkove a Mikulov si vybral pre mierové rokovania.
Okrem tejto prehliadky sa dali absolvovať i ďalšie, napr. prehliadka zámockej knižnice, obrovského renesančného sudu, do ktorého sa vojde – ak si dobre pamätám – 200 000 sedmičiek vína (ktorý Švédi, keď počas tridsaťročnej vojny obsadili hrad, vypili za tri dni). Ja som si vybrala výstavu Rimania a Germáni v kraji pod Pálavou. Výstava sa nachádzala v tajomných klenbových pivničných priestoroch a veľmi zaujímavým štýlom sa tu prezentovali rôzne predmety, od mincí, zbraní, keramiky, spôsobu života, všetko aj s audio sprievodom.
Na hrade by sa dal stráviť aj celý deň. Mikulov samozrejme ponúka oveľa oveľa viac (spomeniem len Svätý kopeček s krížovou cestou, Kozí hrádek, jaskyňa Turold…) ale aspoň je dôvod sa vrátiť. Poobede sme štartovali smer Aqualand Moravia, nech sa aj deti vybláznia, nielen matka J. Bazény, tobogány a výhľad na Pálavu vo vírivke pri vychádzaní hviezd boli napokon fajn aj pre mňa.
Ďalší deň sme šli do Dolních Kounic, do bývalého premonštrátskeho kláštora Rosa coeli (Ruža nebies – také meno preto, že kláštor bol zasvätený Panne Márii). Manžel skonštatoval, že to bolo najmagickejšie miesto, aké sme kedy navštívili.
Kláštor bol založený miestnym pánom Viliamom z Kounic ako trest, resp. pokánie za hrozné lúpežné činy, ktorých sa Viliam dopustil. Drevená brána kláštora s parádnym gotickým portálom vyzerala ako dvere do rozprávky či iného sveta. Najväčšiu časť tohto komplexu tvoria vysoké múry kostola, ktorý bol pôvodne vystavaný do tvaru kríža.. V sakristii s krížovou klenbou je zachovaný pôvodný gotický stĺp. Ďalšiu časť tvorí arkádová chodba s krížovou klenbou, s kaplnkou, obklopujúca rajskú záhradu. Bolo čarovné prechádzať sa v tých miestach, ale život mníšok v chladom presiaknutých priestoroch isto nebol jednoduchý. Nedožívali sa vysokého veku a trpeli rôznymi chorobami.
Z kláštora sme sa vybrali do židovskej synagógy. Postavená bola okolo polovice 17. storočia, patrí medzi najstaršie na Morave. Na pavlači, ktorá bola pôvodne určená ženám, bola výstava obrazov s témou Winnetoua a Old Shatterhanda 😊
V mestečku sa dalo ísť aj na vŕšok do kaplnky sv. Antonína a na hrad, my sme sa vybrali do Pavlova. Tu som sa tešila na archeologické múzeum.
Moderne vystavaný pavilón odkrýva najmä praveké klenoty regiónu. Pálava je sama o sebe významným náleziskom mamutích kostí a pravekých lovcov. Na úvod vás s archeologickými vykopávkami oboznámi zaujímavý film, a potom sa môžete prejsť v čase expozíciou, ktorú ocenia deti všetkých vekových kategórii. Histórie sa tu môžete doslova dotknúť. Ohmatať sa dajú praveké nástroje, kožušiny rôznych v tom čase žijúcich zvierat, čakajú tu animácie, interaktívne úlohy. A samozrejme rôzne mamutie kly, zuby, Venuše, pazúriky, zbrane, šperky a praveké nálezisko „in situ.“ Mali sme šťastie, pretože vonku v areáli boli workshopy k praveku, a mohli ste si napr. vyskúšať uloviť plyšového mamutka, hodiť oštepom, prakom, vyrobiť šperk, či nejaký kamenný nástroj.
Na štvrtý deň sme ešte nakúpili vína z okolitých viníc a smer domov. Keďže decká na druhý deň čakala škola, už sme sa na žiadnych pamiatkach nestavovali. Mala som síce zálusk na zámok Milotice, ale rodina moje nadšenie nezdieľala 😊.
Na Pálave sme boli štyri dni – tri noci.. Samozrejme, to v žiadnom prípade nestačí ochutnať a zažiť všetky možnosti, čo tento kraj ponúka😊. Rozhodne sa dá aj turistikovať, oddychovať na pláži a venovať sa vodným športom, bicyklovať, navštevovať vínne „sklepy.“ Je to kraj úrodný a bohatý na zážitky.