Bratríci – pod dobovým pomenovaním známi ako žebráci, fratres, brüder, mylne stotožňovaní s husitmi, jiskrovcami a označovaní ako Česi. Bývalí husitskí bojovníci mohli spočiatku tvoriť väčšinu bratríckych oddielov, pridávalo sa k nim však domáce obyvateľstvo, hlavne Slováci, Maďari, Rusíni a Poliaci. Išlo o príslušníkov vojenského remesla, ktorých si mohol ktokoľvek najať za peniaze, a to aj proti sebe. Ak nedostávali žold, prepadávali mešťanov, obchodníkov a pod.
Nemožno však stotožňovať ani Jiskru či jiskrovcov s bratríkmi. Za predzvesť deliacej čiary medzi bratríkmi a jiskrovskými žoldniermi treba považovať začiatok 50. rokov 15. storočia, keď niekdajší Jiskrov hajtman Peter Aksamit začal organizovať rôzne skupiny bojovníkov v Jiskrových službách, respektíve konajúcich na vlastnú päsť, do viac či menej pevného vojenského spoločenstva, ktoré sa začalo nazývať bratstvo. Bratrícke spoločenstvá sa vnútorne riadili zásadami vojenskej demokracie s prvkami hierarchickej subordinácie. Vedenie tábora mali v rukách volení starší (seniores), spomedzi ktorých sa ustanovovali velitelia – hajtmani, čiže kapitáni. Každý jazdec dostával na týždeň 1 zlatý, pešiak polovicu. Velitelia pri delení koristi dostávali toľko, ako radoví bratríci. Aj ten, kto prišiel v posledný deň mesiaca, dostal rovnaký diel ako všetci ostatní. Z vojensko-organizačného hľadiska možno bratríkov charakterizovať ako príležitostné zoskupenia ozbrojených jednotiek – dobovo nazývaných roty – rôznej sily a neraz aj odlišne usporiadanej štruktúry.
V rokoch 1453 – 1458 dosiahlo bratrícke hnutie najväčší rozmach, keď z pôvodného počtu 5-tisíc mužov sa ich počet zvýšil na 15- až 20-tisíc bojovníkov v 36 poľných táboroch. Bolo to najmä v dôsledku odchodu Jána Jiskru z Uhorska, pretože k bratríkom vtedy prešla značná časť jeho vojska. Najvyšším veliteľom bratríkov bol Peter Aksamit z Košova. Ďalšími významnými bratríckymi veliteľmi boli Matej z Kňažíc, Ján Talafúz, Peter z Jakub z Paňoviec, prezývaný Teľa, Mikuláš Brcál. K bratríkom sa na istý čas pridal aj veľmož Pongrác zo Svätého Mikuláša a iní. Kráľ Ladislav Pohrobok povolal roku 1453 Jiskru späť, aby proti bratríkom a niektorým svojim bývalým veliteľom bojoval. Po nastúpení Mateja Korvína na trón sa boj proti bratríkom zintenzívnil, najmä keď v bitke pri Blatnom Potoku padol bratrícky veliteľ P. Aksamit. Posledné zvyšky bratríkov, ktorým velil Ján Švehla, zlikvidoval Matej Korvín dobytím tábora pri Veľkých Kostoľanoch 30.januára 1467.
Čupor, Mikuláš († 1472) – vojvodca v kráľovskom vojsku, dedičný župan Virovitice, sedmohradský vojvoda (1467 – 1472)
Jiskra, Ján (okolo 1400- asi 1469) – žoldnier, bojoval v službách Žigmunda Luxemburského, na žiadosť kráľovnej Alžbety prišiel roku 1440 hájiť záujmy jej maloletého syna Ladislava Pohrobka, pričom bez väčšieho odporu ovládol veľkú časť Slovenska. Po uznaní Ladislavových práv sa stal jedným zo siedmych kapitánov, poverených správou krajiny. Keď Ladislav nastúpil na trón, bol Jiskra zbavený všetkých funkcií a časť jeho vojska sa pridala k bratríkom. Neskôr bol povolaný späť. Po nastúpení Mateja zaujal k nemu mladý kráľ nepriateľské stanovisko, napokon ho však povýšil do barónskeho stavu. V Matejových službách sa zúčastnil na bojoch proti Turkom a ich spojencov. Jiskrovou manželkou mala byť Helena, dcéra Michala Orsága.
Kniži, Pavol (?-1494) – vojvodca, župan maramurešský, temešský, báčsky, veliteľ vojsk, ktoré vpadli na Moravu (1468), do Rakúska (1477), bojovník proti Turkom. Za svoje zásluhy získal Lietavu, Strečno, Košecu, Ilavu. Po Matejovej smrti sa postavil na stranu Vladislava Jagelovského a potlačil vojsko Matejovho nevlastného syna Jána Korvína pri pokuse dostať sa na trón.
Maďar, Blažej (? – 1490) – významný kráľovský veliteľ a hodnostár kapitán Horného Uhorska, chorvátsko-slavónsky bán, sedmohradský vojvoda, slúžil už vo vojsku Jána Huňadyho, patril k najlepším vojvodovom Mateja Korvína. Bojovník proti Turkom. Jeho dcéra Benigna sa vydala za Pavla Kinižiho, ktorého si adoptoval
Matej I. (1443-1490) – uhorský kráľ, jeho otcom bol Ján Huňady, matkou Alžbeta rod. Siládiová. Po smrti otca bol jeho brat Ladislav popravený, Mateja vzal ako rukojemníka kráľ Ladislav V. Pohrobok do Viedne, potom do Prahy. Bol po Ladislavovej smrti 1457 zvolený za kráľa, Ján z Poděbrad ho zasnúbil so svojou dcérou Katarínou a za výkupné 50000 zlatých vydal uhorským stavom. Už prvé kroky jeho vlády ukázali, že si mieni presadzovať svoje záujmy. Do najvyšších funkcií vymenoval svojich stúpencov z radov strednej šľachty, potlačil odpor magnátov a aj nároky cisára Fridricha. Postupne zlikvidoval bratrícke hnutie, podnikal výpravy proti Turkom. V roku 1468 vtrhol na Moravu a v roku 1469 bol zvolený časťou šľachty za českého kráľa. V roku 1475-76 podnikol veľkú výpravu, na ktorej dobyl tureckú pevnosť Šabac. Potom sa zaplietol do bojov o Rakúsko, v roku 1485 dobyl napokon Viedeň. Cisársku korunu sa mu však získať nepodarilo.
Zreformoval daňový systém, strojnásobil svoje príjmy, vybudoval veľké žoldnierske vojsko. Staré veľmožské rody za jeho panovania ustúpili do pozadia. Ako prvý začal udeľovať županskú hodnosť dedične. Do Uhorska uviedol humanizmus a renesanciu, založil knižnicu , prvú univerzitu na slovenskom území Academiu Istropolitanu
Orság, Michal z Gutu (?-1484) – v roku 1433 bol Michal hlavným komorníkom a sprevádzal kráľa Žigmunda do Ríma, kde bol tento korunovaný za cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa. V občianskej vojne, ktorá nasledovala po smrti kráľa Žigmunda na konci roku 1437, bojoval Michal spolu s Jánom Huňadym za tzv. národnú (čiže protihabsburskú) stranu. V roku 1445 sa Michal Orság z Gutu stal jedným zo siedmich hlavných kapitánov, ktorí boli zvolení za správcov Uhorska, kým sa už korunovaný ale ešte maloletý Ladislav Pohrobok neujme trónu. V roku 1466 sa Michal Orság z Gutu stal majiteľom čachtického hradu a aj opevnenej kúrie v Častkovciach, z ktorej po niekoľkých prestavbách vznikol dnešný kaštieľ. Hrad sa stal sídlom rodiny Orságovcov a zostal v ich vlastníctve, až kým v roku 1597 rodina nevymrela. Funkciu palatína zastával v rokoch 1458-1484.
Podmanickí – meno rodu pochádza od považskej obce Podmanín. Jedným z najvýznamnejších členov bol Ladislav (1428-1488), ktorý položil základy bohatstva a vplyvu rodu v politickom verejnom živote krajiny. Bojoval po boku Jána Huňadyho a zaslúžil sa o zvolenie jeho syna Mateja za uhorského kráľa. Hrad Bystricu (dnes Považskobystrický hrad) získal v roku 1458. Prvou Jánovou manželkou (podľa I. Lukinicha) bola Alžbeta, s ktorou mal deti Jána, Kristínu a Annu, druhou Ladislavovou manželkou bola Helena, dcéra Michala Orsága. S ňou mal deti Michala, Ladislava, Štefana a Margitu. Ladislavov brat Blažej stál na opačnej strane, bojoval po boku bratríkov ešte za čias Jána Jiskru. V roku 1467 prešiel na stranu Mateja, o rok neskôr získava hrad Hričov. Zomrel v roku 1480. S Dorotou mal jedného syna.
Suňog, Gašpar – zakladateľ rodu Suňog z Jasenice a Budatína, ktorý Kysuciam a Hornému Považiu vládol takmer 300 rokov. Bol synom Mateja, ktorý v roku 1467 dostal do dedičnej držby považskú osadu Jasenica. O Gašparovej mladosti nevieme nič, starší historici predpokladajú, že po boku Mateja Korvína bojoval proti českému kráľovi Jánovi z Poděbrad. Na konci 15. storočia po roku 1488 sa oženil s Alžbetou Pongrácoou, vdovou po Rafaelovi z Hatného, majiteľovi Budatínskeho panstva a hradu. Gašparov syn Mojžiš sa oženil so Sárou Podmanickou, vnučkou Ladislava Podmanického. Gašparovi vnuci Ján a Juraj boli povýšení do barónskeho stavu. Juraj sa považuje za zakladateľa budatínskej a Ján sliezskej vety.
Švehla, Ján – niekdajší žoldniersky kapitán českého pôvodu a potom zbeh z vojska kráľa Mateja, pod vedením ktorého vybudovali bratríci opevnený tábor vo Veľkých Kostoľanoch (na mieste ešte staršej pevnosti). Posádka v sile údajne až okolo 3 000 mužov trvalo výpadmi znepokojovala celé Považie a kraje po Bratislavu a Tekov. Porazil ich práve Matej Korvín v januári 1467. Niektorí z porazených neušli smrti, mnohí však vstúpili do Matejovho kráľovského vojska. Švehla bol popravený.
zbroj – (ochrana tela) – Krúžková zbroj sa ako ochrana tela vyskytovala už u Keltov, po vzore ktorých ňou vyzbrojovali svoje légie aj Rimania. Jej súčasťou bývala aj prilba a štít. Okrem toho sa používala napr. kožená zbroj podbitá železnými platničkami alebo krúžkami. Na zbroji sa nosil varkoč, pruh látky s otvorom pre hlavu, akási bojová suknica. Postupne pribúdala ochrana nôh – vysoké kožené čižmy boli nahradené krúžkovými pančuchami. Od 13. storočia za zlepšuje ochrana tela – vznikli plechové platničky na ochranu kĺbov – na ramená ramenné štítky, nákolenníky na kolená, na lakte lakťové puklice. Varkoč postupne nahradila kožená vesta (brigantína) alebo rôzne druhy látkových viest, kabátov, niekedy vylepšených plechovými pásmi, šupinami. Zlepšila sa ochrana nôh a rúk pomocou ďalšieho plechového krytia, pribudli plechové rukavice, puklice. Na prelome 14. a 15. storočia sa zbroj rozrástla o kyris – plechové krytie trupu. Skladal sa z prednej a zadnej časti, obidve mohli pozostávať z viacerých znitovaných plechov. Vznikla tiež ochrana krku. Vývoj smeroval k celoplátovej zbroji s plechovými rukávmi, ochranou drieku tzv. zásterou, ktorá sa nahrádzala krúžkovou alebo šupinatou sukňou. Na kyris sa pripájala ochrana pleca. V druhej polovici 15. storočia pribudla ochrana stehien (stehenné tašky).
Prilby taktiež prešli vývojom, od kónických, niekoľkorebrových, s ušnicami a krúžkovým závesom, cez normandské prilby (kónické s nánosníkom). Postupne boli vyrábané z jedného kusa plechu, s jedným rebrom od čela po špic, ktoré zakrývalo spoj. Vznikajú hrncové prilby s hranatým tvarom a železné klobúky. Ďalej sa prilby v oblasti uší a zátylku pretiahli smerom dole (tzv. bassinet), potom vedrové, s pohyblivým krytím tváre (tzv. vizír), alebo šalier
Výber literatúry
ČEPELA, Vladimír: Ochranná zbroj trupu ťažkoodenca v 14. a na začiatku 15. storočia na území Slovenska. VOJENSKÁ HISTÓRIA Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo, 3/201. Vojenský historický ústav v Bratislave.
DOUGHERTY, J. Martin. Zbrané a bojové techniky středověkých válečníků 1000 – 1500 n.l. Naše vojsko 2012.
DVOŘÁKOVÁ, Daniela: Obchod s koňmi v stredovekom Uhorskom kráľovstve. Historické štúdie 48. Veda, Bratislava 2014.
FABIAN, Martin – VODIČKA, Ondřej. Šerm majstra Lichtenauera. Antológia šermiarskych náuk zo stredovekej Európy. Bratislava 2018.
GAHÉR, Daniel. Grófi zo sv. Jura a Pezinka za vlády Mateja Korvína a Vladislava Jagelovského. Historia nova 5. dostupné onlinehttps://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/ksd/h/Hino5e.pdf
HOMOĽA, Tomáš. S kráľom alebo proti kráľovi? Sprisahanie voči Matejovi Korvínovi v roku 1471. Dostupné online. https://www.sav.sk/journals/uploads/02111312Homo%C4%BEa.pdf
HOMOĽA, Tomáš. Vzťahy Uhorského a českého kráľovstva v druhej polovici 60.tych rokov 15.storočia. Historický časopis roč.64, 2016, č.1.
HUŤKA, Miroslav. Ochranná zbroj v stredovekom výtvarnom umení na Slovensku (Diplomová práca) (dostupné online).
KLUČINA, Petr. Zbroj a zbrane. Evropa 6.-17.století. Paseka Praha -Litomyšl 2004.
KOVÁČ, Dušan a kol. Kronika Slovenska I. Od najstarších čias do konca 19.storočia. Fortuna print 1998.
MAREC, Jozef. Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia a horných Kysuciach. Vydavateľstvo Matice slovenskej 2011.
NAGY, Iván. Magyarország családai. Dostupné na https://www.arcanum.com/hu/online-kiadvanyok/Nagyivan-nagy-ivan-magyarorszag-csaladai-1/ www.arcanum.hu
NEMES, Mihály. A magyar viseletek története. Magyar Mercurius 2007.
PÍREK, Michal. Palné zbrane. Ottovo nakladatelství 2014.
SMATANA, Karol. História palných zbraní a streliva. Georg Žilina.
SEGEŠ, Vladimír. Od rytierstva po žoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo v Uhorskuso zreteľom na Slovensko. Ministerstvo obrany SR 2004.
SEGEŠ, Vladimír: Organizácia, výzbroj a taktika vojska kráľa Mateja Korvína. VOJENSKÁ
HISTÓRIA Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo, a archívnictvo 3/2007. Vojenský historický ústav v Bratislave.
SEGEŠ, Vladimír – Šeďová, Božena. Pramene k vojenským dejinám Slovenska I/3, 1387-1526. Vojenský historický ústav 2013. Dostupné online: https://www.vhu.sk/data/files/553.pdf
ŠKVARNA, Dušan a kol. Lexikón slovenských dejín. SPN 1997.
ZUBERCOVÁ, M. Magdaléna. Tisícročie módy. Osveta 1998.