Ján Huňady sa nervózne prechádzal po komnate hradu v severnej časti Belehradu. Premýšľal. Už nevládze. Nedokáže ustáť ten tlak. Tie nádeje, ktoré všetci vkladajú na jeho plecia. Vrátane samotného pápeža. Už nie! Osud Uhorska, ba celej Európy, nemôže závisieť iba od neho!
Turci po mohutnom trojtýždňovom ostreľovaní prelomili hradby a vnikli do mesta. Pomaly ho dobýjali. Ako sa im môže postaviť?
Klesol do kresla. Zmáhala ho únava, veď celú noc i ďalší deň velil bojom. Potreboval si dopriať aspoň chvíľkový odpočinok, aby mohol späť k svojim vojakom. A čakal. Čakal na pomoc, spásu a záchranu. Len či príde včas? Už tu dávno mala byť! Na vlastnú silu sa viac nemôže spoliehať. Tú ťarchu nevie ďalej vliecť.
Nocou sa rozliehali výbuchy. Osmani sa neúnavne drali mestom a uhorské vojsko na nich nestačilo. Všade sa vznášal sírový pach a dym.
Naraz sa rozleteli dvere. „Vaša milosť,“ mladý panoš padol pred ním na kolená. „Vrátili sa!“
Huňady vyskočil na rovné nohy. Tak predsa!
Do izbice vstúpila trojica mužov. Vojvodca neveril vlastným očiam. „Modlitby boli vyslyšané!“ skríkol. „Chvála Svätej Trojici! Prišli ste v poslednej chvíli!“ Potom zvreskol na panoša: „Dones tokajského!“
Ján Huňady konečne osamel. Opatrne, s posvätnou úctou pristúpil k balíku, čo ležal na posteli. Jednou rukou z neho bedlivo odtáčal pásy hrubého súkna a druhou ho jemne pridržiaval. Vlnená tkanina odhalila krátky železný dvojsečný meč, ktorého čepeľ ukovali do tvaru listu. Záštita bola jednoduchá, rovná a ani rukoväť nemal nijako zdobenú. Len na guľatej hlavici sa čosi lesklo. Vytepané drobné znaky, asi nejaké dávne písmo.
Huňady uchopil zbraň do ruky. Nič však necítil. Žiadny nával sily ani moci. Švihol. Naozaj vzduch zašvišťal?
Naraz do komnaty vletel zadychčaný Ján Kapistránsky v čiernom talári: „Tvoja milosť! To nesmieš! Keď prijmeš ten diablov dar, privedieš všetkých do záhuby!“
„Pozri sa von oknom!“ zavrčal Huňady a mečom namieril na neveľký oblok. „Turkov je osemdesiattisíc. Dvakrát viac ako nás. To je záhuba!“
„Treba veriť a obracať sa k pánu Ježišovi a nie k starým pohanským modlám! Buď rozumný, drahý priateľ… Veď si zachránil prístav a zabránil tureckej flotile obsadiť sútok Sávy a Dunaja. Máš po rieke a od severu prístup k zásobovaniu. Radšej sa modli a náš milostivý Pán zaiste pošle pomoc!“
„Rád by som ti veril, otče,“ odvetil Huňady smutne. „Ale križiacke vojsko, ktoré si naverboval, sa vie oháňať akurát cepmi a kosami. Podomácky zhotovené oštepy spôsobia nepriateľom takú škodu sťa komáre. Tak mi pomôž, alebo sa choď modliť!“ odvrkol nevrlo. Nato miernejšie dodal: „Si múdry muž. Pozri, tie znaky…,“ podal mu meč, „čo len môžu znamenať?“
Ján Kapistránsky pár úderov srdca hľadel s odporom na zvláštny kus kovu. Potom si povzdychol, prežehnal sa a opatrne ho vzal do rúk. Skúmal hlavicu, obzeral ju z každej strany.
„Tu vidím oko,“ lúštil. „Toto by mohla byť slza… či snáď kvapka? A ešte nejaký nôž či dýka, prípadne meč. A sem, sleduj, tento znak vyzerá ako lebka.“ Vrátil tú pohanskú vec Huňadymu a s obavami povedal: „Myslím, že jediným odkazom vytepaných znakov je smrť.“
Huňady vystrúhal nesúhlasnú grimasu. Prezeral si meč opäť, zblízka. Priložil prst na jednu hranu čepele. Naraz sykol. „Je stále ostrý,“ hlesol prekvapene. Na prste sa zjavila zvislá rezná ranka. Začudovane sa na ňu díval. Naraz si pretrel oči, lebo od únavy ich viac nevládal držať otvorené. Obrátil sa ku Kapistránskemu: „Nech ma o hodinu zobudia!“
Oblečený sa zvalil na posteľ. Meč stále držal v jednej ruke. Už nevidel, ako malá kropaj krvi, čo ostala na čepeli, zmizla. Čepeľ ju pohltila. Meč precitol.
Huňady mlčal. Stál s jazdcami na opevnenom návrší v Belehrade. Kone netrpezlivo hrabali kopytami, pohadzovali hrivami a fŕkali. Vojvodca už nemal strach. Cítil silu a moc takú ohromnú, že o sebe vôbec nepochyboval. Zdvihol meč Alexandra Veľkého nad hlavu. Švihol ním a ukázal smer. „Vpreeeed!“ zavelil a prvý popchol svojho žrebca dole neveľkým svahom do ulíc mesta, nasledovaný svojimi vernými.
Nejaké zvláštne nadšenie či vzrušenie Huňadyho vojakom pumpovalo krv, ktorá akoby vrela. Túžba po smrti zostrovala zmysly a nabádala bodať ostrohami do slabín žrebcov. Rýchlejšie! Rýchlejšie!
Dovalili sa sťa príval. Ako vlna zmietli Turkov, ktorí neverili, že taká hŕstka odvážlivcov sa im dokáže postaviť. Osmani padali pod návalom konských kopýt. Kopije vnikali do ich tiel, meče zhora sekali a bodali. Nebolo úniku. Údiv a panika Turkov načisto ochromili a strach pred niečím pekelným im otupoval zmysly a znehybňoval údy.
Aj do zvyšku kresťanských vojakov bojujúcich v meste akoby vstúpila nevídaná odvaha. Pozbierali zvyšky síl a rúbali nepriateľov. Ulice Belehradu sa zmenili na klzisko z krvi a rozsekaných vnútorností. Turecké telá sa kopili, rozdupávané na kašu.
Víťazstvo! Víťazstvo! Rozliehalo sa hlasné volanie uhorských bojovníkov. Turci boli vyhnaní z mesta.
Krátke prímerie využil Huňady na oslavu, Kapistránsky na modlenie. Hneď po bitke vojvodcu varoval: „Zahoď tú zbraň, priateľ môj. Na kolenách ťa prosím! Boh mi zoslal sen. Varujem ťa, ten meč má vlastné vedomie! Tie znaky… prebudil si ho!“ Kňazove prosby a hrozby nepomohli.
Na druhý deň bola chvíľa pokoja prerušená. Nie však z Huňadyho vôle.
„Vaša milosť!“ dobehol posol. „Sedliacke vojsko preplávalo Sávu a zaútočilo na turecký tábor!“
Huňady na okamih zdrevenel. „Jednali bez môjho príkazu?!“ zrúkol. Nahnevaný a odhodlaný trestať uchopil meč. Naraz ale nová vlna bojového odhodlania zasiahla všetkých. Zavelil. Rohy sa rozzvučali a každým zatrúbením povzbudzovali srdcia vojakov. Vábili a lákali do bitky. Všetci, čo mali zdravé ruky a nohy sa chopili zbraní. Hnaní zápalom pre boj, poľahky ukoristili obliehateľom delá a zahájili paľbu na Turkov. Huňady na čele vojska, vedený nedočkavosťou a túžbou zabíjať, napadol pohanov zo severu. Neurodzené sedliacke vojsko ich valcovalo, strhávalo šiatre, hnalo neveriacich ďalej a ďalej od Belehradu.
Do večera bolo po boji. Turci zutekali a sám sultán len-len, že nezahynul.
Huňady opojený víťazstvom s mečom nad hlavou prechádzal pomedzi vojsko a užíval si volanie na slávu. Dokázali to! Aj meč nasával atmosféru krvi. Cítil, však, že je po boji. On ale potrebuje viac a viac smrti…
Dni plynuli a bolo treba zabezpečiť ešte veľa vecí. Navyše, priveľký počet mŕtvych a hnilobný zápach nad mestom vyvolával obavy. Vojvodca ledva stál na nohách. Už niekoľko dní ho pobolievala hlava. Konečne sa zvalil do kresla a doprial si pár poriadnych dúškov chladného vína. Pospí si…
Sotva zadriemal, prudko sa strhol. Hlahol zvonov sa rozzvučal po meste. Nezvolávali na omšu. Bili na poplach. Dvere komnaty sa rozleteli a dnu vpadol zadýchaný Ján Kapistránsky: „Mor! V Belehrade sa objavil mor! Boh nás ochraňuj!“
Huňadymu sa na okamih zastavilo srdce. Zdrevenel a na zátylku pocítil studené mravčenie. Ochromil ho strach. Opatrne odopol meč a s obavami ho prezeral zo všetkých strán. Čepeľ bola čistá a lesklá. Tepané znaky sa jemne trblietali, ako na ne dopadalo slnečné svetlo. Nič zvláštne… Či predsa? Zdalo sa mu, alebo sa v kove odrážali jeho vlastné oči? Nie, nie sú jeho. Sálajú červeňou a hnevom a túžbou po smrti. Oči démona vojny. Pustil zbraň.
„Pane?“
Huňady už nepočul obavy v kňazovom hlase. Sťažka dýchal. Prečo je tu zrazu taká zima? Triasol sa, bolesť mu náhle trhala sluchy. Necítil si údy. Klesol za mečom na podlahu. Už vedel, že démon vojny si vezme aj jeho…
Autor: Andrea Paráčová. Publikované na Fandom.sk, Ohnivé pero – jarné kolo 2023, pod pseudonymom Evaluna (upravené)
Fotky: zdroj wikimedia