Suňogovci z Jasenice a Budatína boli významným rodom, ovládajúcim časť horného Považia a Kysúc vyše tristo rokov. Zo zemanov boli postupne povýšení do grófskeho stavu. Členovia rodu zastávali významné krajinské hodnosti a funkcie. Profitovali najmä z lesného bohatstva svojho domínia a ich meno bude navždy spojené s valašským a kopaničiarskym osídľovaním Kysúc a vznikom nových obcí, o ktoré viedli neustále spory.
Suňogovci pochádzali pôvodne z Abova. Mikuláš Suňog, v roku 1390 abovský podžupan, získal v roku 1394 za 50 mariek považskú obec Jasenicu, patriacu pôvodne nitrianskemu biskupstvu. Jeho syn Matej bol v roku 1458 zapísaný ako kráľovský človek hradu Bystrica, v roku 1462 Košece, v roku 1472 sa uvádza ako sused obce Ladce. Matejovi synovia Gašpar a Bartolomej dostali v roku 1487 od kráľa Mateja Visolaje a Sverepec. Bartolomej založil jasenickú líniu rodu, Gašpar budatínsku.
Gašpar Suňog, bojujúci po boku kráľa Mateja, si získal zásluhy najmä v boji proti Jurajovi Poděbradskému. Za manželku si vzal vdovu po majiteľovi budatínskeho panstva Rafaelovi z Hatného Alžbetu Pongrácovú. Gašpar Suňog mal početné spory s okolitými zemianskymi rodmi – Hatňanskými a Popovskými, s majiteľom Strečna Marekom Horváthom, s rodinou Divinských. V roku 1507 získal Gašpar majetkové podiely svojho nevlastného syna Juraja Hatňanského na Budatínskom panstve za 3000 zlatých. Gašparov syn Mojžiš (I.) si za manželku vzal Sáru Podmanickú, dcéru baróna Michala Podmanického. Mal s ňou 12 detí.
Po jeho smrti sa dedičmi Budatínskeho panstva stali Mojžišovi synovia Ján (II.), Juraj, Mojžiš (II.) a Rafael, z nich poslední dvaja nemali potomkov. V roku 1580 udelil Suňogovcom panovník Rudolf I. novú donáciu na Budatínske panstvo.
V druhej polovici 16. storočia sa Suňogovci stávajú silnými hráčmi v hornej Trenčianskej, súpermi pre susedné feudálne rody a panstvá najmä v zápasoch o hranice feudálnych domínií na pozadí prebiehajúceho valašského osídľovania Kysúc, ktoré sa koncom 16. storočia mení na kopaničiarske. Úradníkov Trenčianskej stolice neustále zamestnávali svojimi hraničnými a majetkovými spormi so susedmi, Tešínskym kniežatstvom, drobnými zemanmi, ťahanicami s mestom Žilina kvôli vyberaniu mýta a ohľadom údržby mosta cez Váh. Sami boli súčasťou stoličného úradnícko – právnického aparátu.
Zo zemanov baróni
V auguste roku 1588 bol Ján (II.) Suňog povýšený do barónskeho stavu. Vplyv na jeho povýšenie malo aj príbuzenstvo s bývalým dvorským kancelárom Jánom Listim – ako dôvody povýšenia sa uvádzajú výhodná poloha majetkov, dvorské príbuzenstvo (manželka Agneša Listiová) a „rôzne.“ Ján Suňog kúpil v roku 1592 sliezske panstvo Bilsko za 80 tisíc toliarov od rodiny Schafftgotsche a považuje sa za zakladateľa sliezskej vetvy Suňogovcov. V tom istom roku ako Ján Suňog (1588) bol (zrejme spolu s ním) povýšený medzi barónov aj jeho synovec Mojžiš (III.), syn Juraja Suňoga, avšak nejakým spôsobom sa toto povýšenie nedostalo do kráľovských dekrétov. Poukazuje na to udelenie titulu „veľkomožný“ („magnificus“) spolu s právomocou pečatenia červeným voskom v roku 1604, ktoré bolo akoby potvrdením baronátu z roku 1588. Ako dôvody povýšenia sa uvádzajú vzdelanosť, uhorské a sliezske majetky a podobne ako u Jána Suňoga „dvorské“ príbuzenstvo – Mojžišova matka bola Žofia Listiová.
Vetva Juraja Suňoga (uhorská vetva)
Mojžiš (III.) Suňog, syn Juraja Suňoga, študoval na Wittenberskej univerzite, ktorá bola v tom čase ohniskom reformácie. Jeho prvou manželkou bola Helena Majláthová, vdova po Jánovi Horeckom. Manželstvom s ňou vyženil časť Beckovského panstva. Po jej smrti sa oženil s Barborou Ostrošičovou. Mal 5 detí – troch synov (Gašpar II., Mikuláš, Andrej) a dve dcéry (Alžbeta, Helena). V roku 1604 bol prijatý medzi moravskú šľachtu, v tom istom roku sa tituluje aj ako pán hradu Cimburk na Morave. Mojžiš Suňog patril k podporovateľom a ochrancom evanjelickej cirkvi. V dňoch 28.-30. marca 1610 sa ako zástupca Trenčianskej stolice zúčastnil Žilinskej synody a podpísal jej Akty a závery – Zákony a ustanovenia. Bol kapitánom vojsk Gabriela Betlena. Zomrel v roku 1622 a pochovaný bol v Kysuckom Novom Meste.
Jeho syn z prvého manželstva Gašpar (II.) Suňog patril medzi najvýznamnejších členov rodu. Taktiež študoval na univerzite vo Wittenbergu, kde bol súčasníkom Imricha Thurzu. Imrich Thurzo bol akýmsi vodcom uhorskej mládeže, zvolený priam za rektora univerzity, na rozdiel od Gašpara Suňoga, ktorý sa vraj priatelil s mladými nemeckými pánmi, hýril a zadlžoval sa. Napokon sa predsa stal magistrom filozofie. Gašpar Suňog sa v roku 1623 oženil so Zuzanou Bánfiovou. Bojoval po boku Gabriela Betlena. Zastával významné krajinské funkcie a bol členom viacerých komisií uhorského snemu. V roku 1635 sa stal kráľovským radcom, pôsobil vo vojsku Ferdinanda III. ako veliteľ (plukovník) ľahkej jazdy, bol vrchným kapitánom pevnosti Szendrő a ako taký získal v roku 1641 aj celé panstvo Szendrő za 12 tisíc zlatých. V tomto istom roku sa stal aj županom Gemerskej stolice, v roku 1642 získal „celé a všetko naše právo kráľovské v obci Zirch v Boršodskej stolici (pravdepodobne dnešné Borsodszirák). V roku 1648 potvrdil Ferdinand III. donáciu na Beckovské panstvo pre Gašpara Suňoga a ďalších feudálov. V roku 1652 sa spomína ako direktor celého Beckovského komposesorátu. V tom čase už bol katolíkom, kedy presne konvertoval, sa zatiaľ nepodarilo zistiť.
Gašpar Suňog bol tiež súčasník a súper Františka Vešeléniho, s ktorým viedol neustávajúce spory a zápasy o novovznikajúce obce na Kysuciach. Spomína sa ako direktor majetkov Budatínskeho panstva. Časté spory mal aj so svojou nevlastnou matkou Barborou Ostrošičovou, ktorá mu bola istý čas po smrti otca Mojžiša tútorkou. Samozrejmé boli vzájomné spory aj medzi ostatnými členmi rodu. Zomrel v roku 1659. Mal jednu dcéru Katarínu, ktorá sa vydala za Jána Jakušiča, jej druhým manželom sa stal Valentín Balaša.
Ďalším významným členom rodu bol Gašparov synovec, Gašpar (III.) Suňog. Jeho prvou manželkou bola Zuzana Ujfalušiová, druhou Katarína Jakušičová, dcéra Kataríny Suňogovej, na manželstvo s ktorou získal v roku 1686 súhlas Leopolda I., keďže v ich prípade išlo o príbuzenstvo štvrtého stupňa. Gašpar Suňog bol dlhé roky úradníkom uhorskej kráľovskej komory. Práve s menom Gašpara III. Suňoga je spojená prestavba kaštieľa v Radoli. Gašpar Suňog tu žil, vydával listiny, vykonával súdnu právomoc, dokonca sa tu nachádzalo „oratórium“ s oltárom a sochami. Na konci 17. storočia mal nejaký bližšie neurčený (resp. nezistený) spor so svojou manželkou – dňa 8. novembra 1695 ju Pavol Okoličáni, funkcionár Trenčianskej stolice, spomína ako uväznenú, konkrétne však o veci nehovorí, 16. novembra píše, že neschvaľuje jej postup voči manželovi a dúfa, že sa pokonajú a 23.novembra žiada gróf Alexej Révai župana trenčianskej stolice, aby sa zúčastnil pojednávania, ktoré bude mať manželka Gašpara Suňoga v Trenčíne 30. decembra 1695. Gašpar Suňog bol v roku 1712 spolu so svojím synom z prvého manželstva Ladislavom povýšený do grófskeho stavu, obaja zomreli v roku 1727. Ladislav bol dvakrát ženatý – s Júliou Esterháziovou a Terezou Šimoničovou – Horváthovou, mal tri dcéry Evu, Máriu a Zuzanu. Vydala sa len Eva, jej prvým manželom bol Imrich Lužinský, druhým Ladislav Révai. Ladislav Suňog býval (mal dom) v Trnave, po jeho smrti jeho vdova a dcéra Eva viedli niekoľkoročný spor o dedičstvo s Antonom Suňogom, príslušníkom sliezskej vetvy (potomkom Jána, baróna z roku 1588). Tento spor sa skončil v roku 1732, keď kráľovská tabuľa nariadila Antonovi Suňogovi vyplatiť 60 tisíc zlatých Ladislavovej vdove ako náhradu za budatínske majetky. Ladislavom Suňogom vymrela po meči budatínska vetva rodu, pochádzajúca z Juraja Suňoga, syna Mojžiša (I.) a Sáry Podmanickej.
Vetva Jána (II.) Suňoga (sliezska vetva)
Druhá vetva Suňogovskej línie z Jasenice a Budatína pochádzala z Jána (II.) Suňoga, syna Mojžiša I. V roku 1592 kúpil sliezske panstvo Bilsko za 80 tisíc toliarov. Bola to obrovská suma, kvôli ktorej musel dať do zálohy Svederník, obec prináležiacu Budatínskemu panstvu, a aj tak nemal dosť peňazí. Časť sumy priniesla jeho manželka Alžbeta Listiová, čím Adamovi Schaffgotschovi zaplatili 41 tisíc toliarov. Jeho syn Štefan Suňog sa po dosiahnutí plnoletosti oženil s Katarínou Giraltovskou z Giraltoviec, ktorá mu porodila syna Jána (III.). Ten sa neskôr oženil s Annou Turzovou. Suňogovci sa tak zaradili medzi majiteľov Oravského komposesorátu a podieľali sa na jeho správe. Ján (III.), vyčerpaný rôznymi spormi, v roku 1641 zomrel na Oravskom hrade. Mal synov Imricha a Júliusa, dcéry Zuzanu a Máriu Sidóniu, ktorá sa vydala za grófa Gabriela Henkela, syna Judity Turzovej a Andreja Henkela. Anna Turzová poverila správou Bilska syna Imricha, aj v mene neplnoletého Júliusa, ktorý v tom čase žil na dvore matky na Oravskom hrade. Medzi bratmi však vypukol spor, keď sa ešte neplnoletý Július domáhal vyplácania dôchodkov z Bilska. Tie však neboli v tom čase veľké, stačili ledva na pokrytie výdavkov dvora a splácanie úrokov z dlžôb. Július sa obrátil aj na cisára, dôsledkom týchto bratských sporov bolo, že Július sa napokon stal správcom panstva. Imrich kúpil v Sliezsku panstvo Ráj, ktoré sa však s Bilskom nemohlo rovnať. Znechutený svojim bratom konvertoval na katolícku vieru. V tejto viere vychoval aj synov Jána Juraja a Františka, ktorý sa stal jezuitom.
Július (I.) bol dvakrát ženatý, z prvého manželstva s Eleónorou z Promnic mal syna Júliusa. Jeho druhou manželkou bola Alžbeta Ostrošičová z Gilentinca. Július bol v roku 1669 spolu so svojím synom Júliusom (II.) povýšený do grófskeho stavu. Július (II). sa v roku 1687, keď dosiahol plnoletosť, zhostil vlády nad Bilskom. Jeho manželkou sa stala predstaviteľka bohatého rodu Hochbergovcov Júlia Alžbeta, ktorá priniesla veno 108 tisíc zlatých a Július (II.) sa dostal medzi spoločenskú elitu tohto regiónu. Vďaka venu mohol vyrovnať ťarchy uvalené na Bilské panstvo v dôsledku dlhov a poddaným panstva svitla nádej, že prestanú byť zaťažovaný vysokými poplatkami. Ukázalo sa však, že Július (II.) je človek chorý, podliehajúci psychickej depresii. Jeho manželstvo ostalo bezdetné, a preto vyvstal problém ohľadom dedičstva. V testamente odkázal Bilské domínium svojmu susedovi, protestantovi grófovi Erdmanovi Promnickému. Smrťou Júliusa (II.) tak v roku 1724 skončila vláda rodu Suňog v Bilsku. Poznačená bola krušnými časmi tridsaťročnej vojny a ťarchami uvalenými na Bilsko už predošlými majiteľmi. Dlžôb sa Suňogovci nedokázali zbaviť a ich dôsledky musel znášať najmä poddaný ľud, pričom ekonomická situácia mesta aj dedín patriacich k panstvu sa vyhrotila v druhej polovici 17. storočia počas bratského zápasu o panstvo. Za ich vlády, v roku 1682, zažilo Bilsko vpád 4000 kurucov pod vedením Štefana Petröciho do mesta a následné vyplienenie a zavraždenie 30 ľudí.
Ján Juraj Suňog (syn Imricha) a jeho potomkovia zastávali v Uhorsku významné krajinské funkcie. Ján Juraj bol viceprefekt uhorskej komory a kráľovský radca. V roku 1708 ho Jozef I. povýšil do grófskeho stavu. V roku 1713 sa stal hlavným županom Oravskej stolice. Za manželku si vzal Annu Barboru Wichterovú, mal s ňou päť detí. Jeho syn Anton Suňog, na ktorého prešli po smrti Ladislava Suňoga majetky budatínskej vetvy rodu, bol kráľovský komorník a v roku 1746 sa taktiež stal hlavným županom Oravskej stolice. S manželkou Amáliou Pain mal syna Jána Nepomuka a dcéru Johanu. Ján Nepomuk pôsobil ako radca kráľovskej miestodržiteľskej rady a kráľovský komorník. Viedol niekoľkoročný súdny spor s mestom Žilina ohľadom mostu cez Váh. V roku 1769 sa pred kráľovskou tabuľou konečne skončil takmer dve storočia trvajúci spor medzi Strečnianskym a Budatínskym panstvom, keď Mikuláš Esterházi vyplatil 106 tisíc zlatých Jánovi Nepomukovi Suňogovi za majetkové podiely v desiatich kysuckých obciach (Čadci, Oščadnici, Staškove, Rakovej, Zákopčí, Čiernom, Horelici, Skalitom, Podvysokej a Svrčinovci). Ján Nepomuk mal dcéru Jozefu, ktorá sa cestou prenesenia dedičstva stala dedičkou Budatínskeho panstva. Jej manželom bol gróf Anton II. Čáki. Smrťou Jána Nepomuka Suňogovský rod na konci 18. storočia dohral svoju úlohu a vlády nad Budatínskym panstvom sa zhostili Čákiovci.
autor: Mgr. Andrea Paráčová/upravené. Pôvodný článok publikovaný v časopise Považského múzea MUZA 2014/1, https://pmza.sk/muza1-2014-1/muza1-2014-1.html
Na fotkách erb Suňogovcov, pečať, zámok v Bilsku a pohľad do expozície v Kaštieli Radoľa s portrétmi Gašpara II. a Ladislava
