Roland opatrne našľapoval z nohy na nohu popri hŕbach kamenia. Bola takmer polnoc a múry dávno opusteného hradu v hlbokých Brebenských horách splývali s tmou. Vzduch akosi stál. Žiadny vetrík či vánok nepohli konármi stromov a okolitý les mlčal sťa hrobka.
Rytier zastavil. Táto cesta snáď nemá koniec! Zadýchaný sa oprel o múr a napil z čutory. Víno malo nezvyčajnú chuť, bolo chladné a osviežujúce. Ktovie, čo doň Baltazár namiešal, keď povedal, že mu zostrí zmysly! Do šľaka, toto miesto je naozaj čudné!
Pobral sa ďalej. O chvíľu sa z tmy vynoril prastarý kamenný portál s múrom zarasteným machom, čnejúci na mieste niekdajšej brány. Hm, žeby predsa existoval? Bájny hrad Tenebrand, sídlo dávneho mága, uctievajúceho Daemona, Pána zla, ktorého nasledovali temné bytosti, žijúce v Bezhraničnom lese. Dnes už len rumy obrastajúce burinou vítali pocestných, ak náhodou nejakí do Brebenských hôr zablúdili.
Pomaly prechádzal popod kamenný oblúk. Držal sa stále popri múroch, až prišiel k malému nádvoriu. Rozhliadol sa a pripravil.
Na nádvorí horel oheň v železnom koši. Dvaja zbrojnoši stáli pri vchode do útrob hradu ako skamenení bratia. Po obvode zvyškov stien sa na drevených koloch vyškierali nastoknuté zvieracie lebky. Čerstvo odraté, z franforcov mäsa ešte kvapkala čierna krv. A keď zistil, že to vlastne nie sú koly, ale obrátené kríže, napol luk. Zamieril. Šíp mlčky prerezal noc a vrazil do zbrojnošovho oka. Druhý strážca nestihol povedať ani „kurva!“ a už ležal s dýkou v krku. Ostalo mĺkvo, na pomoc sa im nik neponáhľal.
Toto bolo príliš ľahké.
Roland s mečom, ktorého hlavicu držal pri stehne a hrotom mieril dohora, opatrne kráčal smerom k nim. V strede nádvoria zastal a obzeral sa. Mrazilo ho na chrbte. Inštinktívne sa otočil k ležiacim mŕtvym strážcom.
Uf! V pravý čas. Obaja mŕtvi už stáli na nohách.
„Chrrrrr…,“ chcel zrúknuť asi riadnu nadávku jeden z nich a mľaskavo si vytiahol dýku z rany. Vyšlo z nej akurát trochu krvi. Hovoriť nemohol. Meč však tasil, akoby žiadnu dieru v krku nemal. Druhý sa so šípom v oku nepáral. Jednoducho ho zlomil a kým sa zahnal palošom, zanadával: „To si odskáčeš ty sviniar! Vykolem ti obe oči, prepichnem srdce a rozpáram ťa ako žabu!“
Zaútočili naraz. Roland sa mal čo oháňať, aby vykryl všetky seky, body a rezy, čo mu chceli uštedriť. Obával sa, že čeliť niekomu, koho pred chvíľou zabil, znamená len malú šancu vyhrať. Netušil, ako sa zo situácie dostať.
Nastala krátka pauza – ocitol sa v strede medzi živými mŕtvymi, ktorí ho obchádzali ako svoju korisť.
„Ako si hrad našiel? No, to je fuk. Aj tak je s tebou koniec!“ vyškieral sa chlap s vypichnutým okom. Ten druhý vyzeral, že sa chechce a pritom mu z diery v krku sem tam vyšla krvavá bublina. Keď opäť naraz zaútočili, Roland sa zohol, takže sa vyhol ich zrazeným čepeliam. Urobil kotúľ, vyskočil, zahnal sa zhora mečom a jedna hlava sa ocitla na zemi. Tá bez oka. Roland sa nezastavil. Vykryl útok druhého strážcu. Rytierova čepeľ sa zviezla po súperovej, prerušila väzbu a sekla. Zbrojnošov meč buchol o zem spolu s časťou ruky, ktorá ho zvierala. Roland sa rozohnal a chlapík mal po problémoch s hlasivkami. Aj jeho hlava odkväcla.
Už nevstali. Roland rozmýšľal – boli mŕtvi už predtým, ako prišiel, alebo zostali živí, aj keď už nemali byť? Ostal v strehu. Vzal si späť svoju dýku a pomaly sa približoval k vrátam. Baltazár mal asi pravdu, že tu tkvie dávna sila, ktorú niekto nedávno prebudil. Možno tu ozaj skrývajú aj Grétu.
Za vrátami nasledovali schody. Viedli nadol. Úzke, točité a tmavé. Opatrne sa pridržiaval vlhkej steny a klesal do vnútra hradu. Vzduch smrdel zatuchlinou a cesta dole nemala konca. Točila sa a točila, klesala hlbšie a hlbšie. Napokon sa priblížil k cieľu – vedel to podľa pribúdajúceho svetla a tepla. Odrazu natrafil na fakle, osvetľujúce posledný úsek schodiska. Chodba, ktorá nasledovala, sa mierne stáčala, ale už neklesala.
Na jej konci visel ťažký záves, zakrývajúci obrovský oblúkovitý kamenný portál. Pred ním na dvoch vysokých podstavcoch stáli a snáď strážili dve sochy. Roland sa podľa krídel domnieval, že sú to anjeli. Keď si ich však obzrel zblízka, zistil, že ich tváre s nebeskými bytosťami nemajú nič spoločné. Démonické obličaje s vycerenými zubami a rozoklanými jazykmi mali miesto rúk a nôh hrozitánske pazúry.
Spoza závesu bolo počuť mrmlot. Možno to bol spev alebo zariekavanie. Roland opatrne nakukol za hrubý zamat a mocnejšie stisol meč.
Do horúcich pekiel! To som sa zas nechal nahovoriť!
Kruhová miestnosť s klenbami bola celá natretá na čierno. Dookola stáli obrátené kríže, symboly Pána zla. Voskové sviece vo vysokých kovových svietnikoch vrhali temné svetlo a ťažký vzduch voňal bylinami. V strede trčal zo zeme obrovský kameň, vytesaný do tvaru oltára. Jeho žiariaca medovožltá farba napovedala, že by mohlo ísť o jantár. Jantár?! Ten sa v Marvanii vôbec nevyskytoval a patril medzi najdrahšie dovážané tovary!
Pred oltárom kľačali štyri postavy v tmavých rúchach. Na hlavách mali kapucne. Pohojdávali sa v rytme pochmúrnej melódie a hoci Roland napínal sluchy, nerozumel ani ň.
Váhal, čo urobiť. Či vtrhnúť do miestnosti a v lepšom prípade prinútiť všetkých, aby sa vzdali alebo vyčkať, čo sa bude diať. Nemusel dlho rozmýšľať. Na opačnom konci komnaty sa otvorili dvere či skôr odsunul kus kamennej steny a vstúpili ďalší traja.
Tisíc diablov! Takmer zahrešil nahlas. Stiahol sa za záves a zhlboka dýchal. To nie je možné!?
Na čele trojice sa za oltár postavil obrovský, hrozivo a nebezpečne vyzerajúci zarastený chlap. Chlpy, ktoré pokrývali jeho tvár, hruď i ruky, pripomínali skôr zvieraciu srsť. Na hlave mal kovovú prilbicu s dvoma obrovskými rohmi. Bol nahý, len okolo bedier mu visela previazaná zástera. Ten ale Rolanda neprekvapil.
Dych mu takmer vyrazili osoby, ktoré obra sprevádzali. Vysoký, chudý plešatý muž a mladá žena. Metropolita marvanskej eklézie, najvyšší kňaz Jediného Bronus a Tesa, manželka palatinusa krajiny, kráľovho bratanca Hektora zvaného Múdry. Tesa, vraj najzbožnejšia žena krajiny, držala na rukách plačúce dojča. Princeznú Grétu!
Roland opäť opatrne nakukol za záves. Tesa podala dieťa ozrute, zhodila so seba čierny plášť a nahá si ľahla na jantárový oltár. Chlap ju pohladil po tvári pokračujúc cez krk až k prsiam.
No toto! Hektor veru nebude rád…
Roland už tušil, čo sa udeje a prichystal luk.
Bronus vztýčil zlatú berlu s veľkým kusom jantáru, osadeným na hlavici. Rozpažil, zavrel oči: „V mene Daemona, pána smrti, vojny a krvi! Nech obetovanie dieťaťa kráľovskej krvi prinesie skazu kráľovi a jeho semenu! Nech Daemon ovládne srdcia a mysle ľudí! Nech si vezme, čo mu bolo odobraté!“
Obor položil dieťa na ženino brucho. Vytiahol dýku. Kameň na berle začal žiariť. Drobné detské telíčko rozhadzovalo rúčkami a nožičkami, ale nevedelo sa ani prevrátiť. Mrmlot prítomných sa zrýchľoval. Ponurú atmosféru stupňoval plač bábätka.
Chlap sa zahnal, Rolandov luk drnkol. Obor vykríkol, šíp mu preťal zápästie. Dýka vyletela zo zranenej ruky a zabodla sa Tese do hrude, len kúsok od hlavy bábätka.
Nastal chaos. Zakrvavená Tesa vrieskala, dve kľačiace postavy sa vrhli smerom k závesu. Roland stihol vyslať ešte jeden šíp a hodiť pochodeň. Habit vzplanul a zranený horiaci človek vybehol s jakotom preč z miestnosti. Roland vykryl mečom útok od ďalšieho a pre istotu mu sekol po krku. Hlava odkväcla, ale ostala visieť na kúsku väziva. Či je chlap mŕtvy, Roland nezisťoval. Metropolitova berla pohasla. Bronus zúril: „Zabite ho, nech dokončíme obrad!“ Dieťa plakalo. Rohatý cudzinec si šikovne vytiahol šíp zo zápästia a zrúkol: „Skončite to s tým votrelcom!“
Od steny sa ozval rev. Obradné rúcho spadlo a zjavil sa tvor, ktorého socha stála pred portálom. Živý démon šľahol pazúrom. Užasnutý Roland sa ocitol na zemi, meč mu odletel z rúk. Tvor rozprestrel blanité krídla a vyceril tesáky. Roland sa stočil a schmatol jediné, čo mal po ruke – vysoký kovový svietnik aj s horiacou sviecou. Vrhol sa s ním proti beštii ako s kopijou a prepichol jej krk. Spoločne sa zvalili. Roland dočiahol svoj odletený meč. Skočil, zaťal démonovi do krku a odťal mu hlavu.
Celý od krvi sťažka dýchal, meč držal vodorovne pri pravom pleci. Pomaly sa otáčal a hrotom opisoval kruh. Zastal pred oltárom.
Tesa sedela na jantárovom obetnom stole, hrešila a kliala. Neveriacky sa dotýkala rany v hrudi. Na tomto mieste sa skutočne ľahko neumiera… Metropolita držal dieťa s rukami vystretými pred sebou, akoby malo mor, obor olizoval krvavú dýku.
„Drahá Tesa,“ mračil sa Roland, „nemala si sa liečiť? Asi mala, ale nie na neplodnosť! Pomútil sa ti rozum?!“
„Ty?! Ty špina! Čo si mi to urobil?!“ vrieskala o dušu. „Bože! Bože, čo teraz?!“
„Boha voláš o pomoc ty suka? Priznaj sa, kedy si aj s metropolitom zapredala dušu diablovi?“ Roland nahnevaný, že sa aj s celým kráľovstvom nechal obalamutiť jej zbožnosťou, neprestal tým smerom mieriť zbraň. Obrovský chlap akoby čakal na povel zaútočiť.
„Pochybujem, že sa to niekedy dozvieš?!“ jedovala sa, ale metropolita, ktorý odložil Grétu do veľkého prúteného koša, ju umlčal pozdvihnutím ruky: „Rád ti poviem drahý Roland, čo bude nasledovať zakrátko po tvojej smrti a obetovaní Gréty.“
„Veď si ju krstil, ty zradcovský had!“ v Rolandovi vrela krv.
„Áno, bohužiaľ. Už vtedy som s ňou mal tieto plány, ale…,“ posledné slovo povedal s takým dôrazom, že Roland predsa len nešmaril svoj meč do jeho hlavy, lebo ho na okamih premohla zvedavosť. „Ale jej smrťou získam moc, ktorá mi umožní získať temné sily na svoju stranu. Už som sa k tomu síce priblížil, no kráľovská dojčenská krv má nevídanú silu. Bytosti uväznené v Bezhraničnom lese sa ku mne pridajú a zlikvidujú tých, čo odmietnu moje velenie. Zvyšok obyvateľov Marvanie sa s radosťou pripojí k výprave, ktorá im poskytne zadosťučinenie a navyše aj nevídané bohatstvo z Tienistých jazier a Krištáľových hôr. Lebo víly a trpaslíci sa budú zodpovedať za smrť kráľa i princeznej,“ chechtal sa Bronus.
„To sa ti nikdy nepodarí. Kráľ…“
„Kráľ čoskoro umrie.“ Bronus si pokojne špáral špinu z nechtu. „.Otrávil som ho pri omši posvätným nektárom.“
„Ty…!?“ Roland nemal slov, ale ovládol sa. „A načo ti je Tesa?“
„Tesa sa stane kráľovnou. Hektor je predsa kráľov bratranec a po Gréte je druhý v poradí v nástupníctve. Presvedčí manžela, že vojnou proti vílam a trpaslíkom získa prostriedky na boj proti Besným, ktorými strašíme ľud už pár mesiacov. Uvidíš, všetci sa ku mne pripoja dobrovoľne. Prevrat prebehne hladko.“
„Si chorý muž. Keby si mal aspoň ambície vládnuť! Na kieho to vlastne robíš?!“
„Hektor bude len bábka na zachovanie legitimity. Moja úloha je o niečo vznešenejšia. Priviesť ľud k pravému pánovi. Daemonovi. A po Tienistých jazerách a Krištáľových horách ovládneme ďalšie kraje. Ale to ty už nezažiješ. Ani tvoja žena a syn!“ zrúkol Bronus.
„Daj mi princeznú a uštedrím ti ranu z milosti,“ zvreskol Roland. Nedopovedal, lebo Bronus dal povel ozrute: „Skonči to s ním!!
V tej chvíli ozrutný chlap zaryčal, preskočil cez oltár a v miestnosti zadunelo. V skoku sa z neho stal obrovský bizonus, ktorého telo zabralo jej veľkú časť. Roland nemal kam ujsť. Náraz mohutnej hlavy ho pritlačil o chladnú stenu a vyrazil mu dych. Pustil meč, už sa na nič nezmohol. Nevládal. Posledné myšlienky upriamil na svoju ženu a malého syna.
Stupňujúci sa tlak náhle povolil. Roland ležal na zemi, nad ním sa týčil nahý chlpatý chlap. Bizonus sa zmenil na človeka a nenáhlivo si nasadil prilbu.
„Nakŕm sa, Solomon!“ vyzval kožomenič postavu v rúchu stojacu pri tmavej stene. Tesa sa začala smiať ako šialená.
K Rolandovi niekto vykročil. Nenáhlivo si sňal z hlavy kapucňu a ukázal holú hlavu so škaredou bledou tvárou. Vyceril zuby…
Paralyzovaný Roland pozeral do rozďavenej papule. Nevidel, ako cez vchod v stene niekto vbehol, matne začul len dupot a fučanie. Solomon sa zarazil. Upotený Baltazár sa rútil svätyňou ako rozzúrený medveď. Švacol čímsi Bronusa a niečo chrstol na kožomeniča. Zasyčalo. Roland využil upírove chvíľkové zaváhanie, z posledných síl schmatol meč. Šľahol po Solomonovi a rozčesol mu lebku. Upír sa zložil na kolená. Ďalšou ranou mu Roland odťal hlavu. Roland klesol na zem a sťažka dýchal.
Baltazár zatiaľ dorážal na Bronusa, ktorý sa rýchlo spamätal a na počudovanie sa zručne bránil biskupskou palicou. Kožomenič vyzeral ako popálený. Na zasiahnutých miestach pokryli jeho kožu hnusné pľuzgiere. Poleptané oči s krvavými spojovkami a zosinenými rohovkami tikali vôkol a kožomeniča zachvátila panika. Bolesť necítil, ale oslepol.
Ozruta sa v posledných zábleskoch videnia rozbehla k Rolandovi, snažiac sa ho naraziť na rohy na prilbici. Roland sa vyhol a sekol. Mohutnú šiju však nepreťal. Kožomenič slepý, s ranou na tyle sa naverímboha zaháňal päsťami, narážal do stien a potkýnal o mŕtvoly. Roland sa pripravil na posledný úder. Tesa len v hrôze vyvaľovala oči. Baltazár sa horko ťažko vyhýbal Bronovým úderom. Kde sa v metropolitovi berie tá zručnosť a svižnosť?
Roland sa zahnal, kožomeničova hlava odletela. Zúrivý Bronus udrel, Baltazár sa skrútil, držiac si rozkrok. Metropolita vztýčil berlu. Roland sa pripravil, metropolita sa ale na útok nechystal. Zavrel oči, sústredil sa. Baltazár len zakričal: „Vezmi tú palicu!“ Lenže kameň na berle sa opäť rozžiaril a svietiť začal i jantárový oltár. Tesa pohotovo uskočila, schmatla svoj plášť a kôš s princeznou. Rozbehla sa otvorom v stene.
Bronus pozrel na Rolanda, chystajúceho sa k skoku cez obetný stôl a tresol berlou. Z oltára vyšľahol svetelný lúč a spojil sa s kameňom na palici. Bronus ju namieril na Rolanda. Ostré svetlo sa ako šíp zabodlo Rolandovi do hrude a priklincovalo ho k stene. Bronus si mrmlal popod nos, rozumieť bolo len „Daemon.“ Svetlo neprestávalo rytiera neschopného pohybu prebodávať. Zatiaľ však Baltazár vytiahol čosi zo záhrenia a zakričal z plných pľúc: „In nomine Unici!“
Z oltára vyletel ďalší prúd svetla, spojil sa s predmetom, čo pred sebou držal Baltazár a následne s Bronusovou berlou. Palica vyletela a kameň, čo na nej trónil, sa roztrieštil. Svetelné lúče zmizli, Roland sa zosypal na zem. Ozval sa mohutný praskot – to pukol jantárový oltár a hlboká jazva, ktorá na ňom vznikla, siahala snáď do stredu zeme. Baltazár sa vrhol na zaskočeného Bronusa, Roland sa otriasol a pribehol sluhovi na pomoc. Bronus, zjavne oslabený, sa ocitol na zemi, s dýkou na krku.
„Nie pane!“ zachytil Rolandovu ruku alchymista.
Bronus vyzývavo pozeral Rolandovi priamo do očí, spupnosť však pomaly mizla a vystriedal ju strach a bezmocnosť: „Do toho!“ vyzval rytiera.
Roland zhlboka dýchal, napokon sa ovládol: „Vymyslíme pre teba niečo lepšie! Čo tak hranica?!“
Zviazali ho tuho Baltazárovým povrazom a zapchali ústa, mohol len chodiť. Alchymista ešte horekoval, že nemá čas preskúmať upíri mozog a posielal Rolanda napred. Rozkladal na jantárovom oltári nejaké kamene a rozsýpal šedý prach. Najviac ho nasypal do veľkej pukliny.
Rytier schmatol svoj krvavý meč a rozbehol sa otvorom v stene. Musel dohoniť Tesu s Grétou. Letel dlhým klesajúcim tunelom osvetleným neveľkými pochodňami. Spočiatku sa snažil počítať kroky. Bola to však márna námaha, po chvíli ju vzdal. Isto ich spravil aspoň tisíc! Na konci ponurej cesty sa pred ním zjavilo húštie. Predral sa von, ešte bola tma. Vyšiel na okraj lesnej čistiny asi niekde na úpätí hradného kopca a zakopol. Na zemi ležala skrvavená Tesa. Krv jej vytekala aj z úst, rozšírené oči v hrôze pozerali na Rolanda. Pokľakol k nej, chytila ho za zápästie.
„Povedal, Bronus…, že…že…,“ ťažko sa jej hovorilo, „kým budeme s ním, neumrieme. Jantár nás mal zbaviť chorôb i rán. Mala…mala som po obetovaní otehotnieť a porodiť Hektorovi dediča, princa..,“ chrčala. Na čelo jej vystúpili kropaje potu.
„Baltazár ho zbavil moci,“ našťastie, pomyslel si Roland a pozrel na vysilenú Grétu. Prútený kôš stál neporušený blízko umierajúcej Tesy.
„Povedz Hektorovi, že som to spravila pre neho… Sľúb mi,“ sťažka jej bolo rozumieť. „Prisahaj, že ho nepotrestáš,“ pevne zvierala Rolandovu ruku, ale krv jej zapchávala ústa a dusila ju, „o ničom nevie, to ja…, zaslúži si viac ako…“
Nedopovedala. Krv zabublala a Tesa vydýchla naposledy.
To sa už z tunela vyterigal aj Baltazár držiaci Bronusa na povraze ako psa. Ťažko dýchali, zrejme utekali. Baltazár pozrel bez ľútosti na Tesu a drgol do Rolanda: „Pozeraj!“ a ukázal smerom na vzdialený vrchol kopca s temnými ruinami.
Rolanda myklo, takmer spadol na zadok. V temnote noci zarachotil výbuch. Nad lesom sa zjavila chvíľková žiara. Celá zrúcanina dávnovekého hradu sa prepadla do pekla. Bronus klesol na kolená. Jeho kvílenie nebolo skrz handru v ústach počuť.
Keď treskot a lomoz utíchli, spustil sa dážď. Asi aj Zem chcela zo seba zmyť pozostatky dávneho zla. V Brebenských horách po mnohých rokoch vyšlo slnko.
(pokračovanie)