„Dobré víno, čo?“ uškrnul sa Baltazár a priložil do ohňa. Táborili, veď prešli hodný kus cesty. Bola už tma. Dieťa spalo v prístrešku z hustých čečinových konárov, plné na prasknutie malinovej šťavy s medom.
„Celkom ujde,“ podal mu Roland čutoru a vedľa seba nachystal luk. „Čo si doň primiešal?“
„Ja? Nič. Len sa v ňom čo-to vylúhovalo,“ Baltazár si poriadne logol.
„Radšej sa nepýtam.“
„Iba vďaka nemu si Tenebrand našiel. Pre bežných smrteľníkov bol… ako by som to povedal, nelákavý, zakliaty. Každý sa radšej pobral iným smerom. Teda, každý sa Brebenským horám radšej vyhol.“
Roland len krútil hlavou a zvedavo si obzeral pozlátený rovnoramenný kríž s veľkým jantárom vsadeným uprostred. Touto vecou Baltazár zastavil Bronusa, teraz už len schúleného a zviazaného úbožiaka na studenej zemi. Keď žriedlo jeho moci pohltila temnota, ochabol. Premohlo ho zúfalstvo a ostal apatický. Roland však naň striehol ako šelma. Ani na okamih jeho bezmocnosti neuveril.
„Vzácny artefakt,“ sucho skonštatoval rytier a čakal na sluhove vysvetlenie.
„Ten istý, čo zastavil Daemonovych mágov naposledy.“
„Odkiaľ ho máš?“
„Je to Eusébiovo dedičstvo,“ pokrčil plecom sluha. „Od neho som vedel, že jestvuje tunel z druhej strany hradu.
„Hm, ďakujem, že si prišiel, hoci som ti kázal ostať strážiť kone. A tie tvoje vynálezy? Ako si ich nazval?“ lovil rytier v pamäti.
„Acidum, páliaca tekutina. A výbušný prach. Predstav si, sanitra, popol a síra… Koľkú silu v sebe ukrývajú!“
„No, len čo sa vrátime domov, nechám slúžiť omše na slávu Jediného, že si nevyhodil do povetria aj môj hrad!“
„Ešte sa mi poďakuješ, keď zmením olovo na zlato. Už som tak…“
Nedopovedal. V húští niečo zašušťalo. Drevo zalomozilo. Roland stál v momente na nohách mieriac do krovia. Baltazár sa pripravil do strehu so svojim zvláštnym krátkym mečom.
„Nestrieľaj! Sme priatelia!“ ozval sa ženský zvonivý hlas. Roland zneistel, Baltazárova tvár nadobudla zvláštny výraz.
Z tmy sa do slabého svetla ohňa vynorili tri postavy.
Na čele vyšla žena v jednoduchých šatách s hrubým spleteným vrkočom siahajúcim pod zadok. Jej tvár svedčila, že nie je človek. Vysoké obočie, krásne veľké oči, plné krojené pery a špicaté uši. Víla! Ani zvyšok kompánie nebol ľudskými bytosťami. Krpatý bradatý chlapík s holou hlavou a obrovskou sekerou a urastený mladík, s mačacími očami a výraznými očnými zubmi.
„Tak sme vás našli, aj keď neskoro. Mohli sme byť nápomocní. Škoda,“ povedalo dievča zvonivým hlasom a zadívalo sa na zviazaného Bronusa. Tomu sa v očiach zračila hrôza.
„Kto ste?“ Roland neprestával mieriť luk.
„Som Ninna, dcéra kráľovnej víl z Tienistých jazier,“ predstavila sa a jemne uklonila. „Toto je Frammis, z rodu trpaslíkov z Krištáľových hôr,“ trpaslík len kývol dlhou bradou. „A do tretice Olivus, kožomenič.“ Chlapík sklonil na okamih hlavu sa zdalo sa, že ticho zavrčal.
„Čo tu chcete?!“ luk ostával napnutý.
„Dostali sme odkaz. Od Eusébia. Nesieme liek pre kráľa,“ vysvetľovala Ninna a vytiahla z plášťa malú striebornú fľašku. „Živá voda, dar od Estivie.“
Baltazár sa načiahol, ale Ninna ruku schovala za chrbát. „Niečo za ňu chceme. Teda, niekoho,“ povedala hlasom, ktorý potemnel a ukázala na Bronusa. „Jeho!“
„Nemôžeme vám ho vydať. Čaká ho súd a trest! Je to zradca a vrah!“
„Veľmi dobre vieme, kto to je,“ odvetila prísne. „A skloň už prosím svoj luk. Olivus neznáša ľudské zbrane!“ Mladík stál bez pohybu, svoje šelmie oči nespúšťal z namiereného šípu. „Vyber si. On alebo živá voda!“ Potom už zmierlivejšie dodala: „Neboj sa, trestu neujde.“
Baltazár na pánov pokyn rozviazal povraz, uviazaný o strom a podal ho Ninne. Vydesený Bronus na ňu pozeral so šialeným strachom. Keby mohol kričať, od revu by si potrhal pľúca.
Traja spoločníci sa postavili okolo zviazaného metropolitu. Ninna vyniesla rozsudok: „V mene Estivie, kráľovnej Tienistých jazier, ťa, Bronus, za tvoje činy odsudzujem na trest smrti! Narušiteľ rovnováhy, vyznávač diabla! Tváril si sa ako náš priateľ a pritom si túžil zasadnúť na trón mojej matky. Prijali sme ťa medzi seba, hoci si ako miešanec víly a človeka, navyše čarodeja, nemal žiadny nárok zotrvávať v našej prítomnosti. Keď sa tvoja zrada prevalila, ušiel si k ľuďom, získal ich priazeň a pritom si ani na chvíľu nevybočil z krvavých šľapají svojich predkov. Tvoju moc zničil ten istý kríž, ktorý zlomil aj tvojho praprapradeda. Nezaslúžiš si milosť žiadnej z bytostí!“
Víla pristúpila k Bronusovi, vytiahla dlhú dýku. Prerezala povrazy, uvoľnila putá. „Bež!“ rozkázala metropolitovi. Roland chcel zasiahnuť, ale Baltazár ho zastavil. Bronus, hoc mal údy skrehnuté, šmatlavo sa rozbehol kade ľahšie, potkýnajúc sa o mohutné korene a zachytávajúc sa o ťažké vetvy. Roland nechápavo pozrel na Ninnu. Tá jeho pohľad chladne opätovala. Potom pozrela na Olivusa a kývla hlavou.
Olivus sa pretiahol, zívol sťa mača. Naraz sa otriasol, zareval a v tom momente stál pred Rolandom obrovský šabľozubý tiger. Rytier cúvol, potkol sa a spadol na zadok. Tiger k nemu pomaličky pristúpil, oňuchal ho a olízal mu hlavu. Potom sa rozbehol. Za pár úderov srdca sa vrátil. V zuboch dlhých ako meče zvieral mŕtve Bronusovo telo. Bezhlavé.
Ninna podala Rolandovi striebornú fľašku so živou vodou, liekom pre kráľa. S odporom sa dívala, ako Olivus trhá telo na kusy. Trpaslík zatiaľ nanosil drevo a pripravil hranicu. Nahádzal na ňu zvyšky dodriapaného tela a zapálil. Napokon odbehol, po chvíli snorenia sa vrátil a na vrch hodil Bronusovu hlavu.
„Aby sa nemohol vrátiť,“ hlesla Ninna namiesto modlitby.
Tú noc ostali spolu. Ninna hovorila o svojom domove. Zavrela oči, akoby sa preniesla v diaľavu, tak blízku jej srdcu: „V Tienistých jazerách rastú lekná veľké ako dedina. V krištáľovej vode žijú aquamulovia, vodní ľudkovia. Strapatí záškodníci, čo môžu chvíľku byť aj na brehu. Ale len v noci, aby ich slnko príliš nevysušilo. Vtedy nám kradnú zásoby sladkého ovocia a medu,“ usmiala sa pri milej spomienke „Cez jazerá vedú krásne kamenné mosty s arkádami a niekedy, keď je hladina úplne pokojná, hľadáme pod ňou lacustringia, jazerného hada, impozantného tvora so striebristou kožou a ostňami na chrbte. Vyzerá hrozivo, ale živí sa len trávami, čo rastú vo vode. Kto ho zazrie, bude mať šťastia na sedem rokov. Naozaj,“ pozrela prísne na uškŕňajúceho sa trpaslíka. „Veď príď a uvidíš,“ štuchla doň. „A tie stromy!!“ povzdychla si nežne. „Okolo jazier bujnejú tmavé lesy so vzácnymi drevinami. Tu sídli môj rod. Koruny a konáre stromov vytvárajú chodby, tunely, siene, komnaty a les je vlastne obrovský palác. Na najvyššom mieste sa týči večne zakvitnutá trónna sála. Tu prebýva moja matka, kráľovná Estivia.“
„Nič pre mňa,“ vzal si slovo Frammis. Najskôr sa zahniezdil, zabalený do kožušiny si logol z čutory. Utrel bradu do rukáva a začal: „My trpaslíci, chlapče môj,“ – tak oslovoval Rolanda – „nebývame na stromoch. Nie sme veverice,“ nevšímal si Ninu, ktorá prevrátila oči. „Žijeme v nádherných jaskyniach, kde biela farba stien prechádza do tisícov odtieňov ružovej a fialovostriebristý mramor vytvára krásne obrazce. Stropy jaskýň zdobia aragonitové kvety. V skalách sa trblietajú drahé kamene, zo stien vyrastajú kvaple väčšie ako ľudské hrady. Zlaté žily sa ťahajú chodbami stovky míľ a svojim jasotom osvetľujú naše životy.“
„A visia v nich tisíce netopierov a netopierí trus vyvážate ako vzácny artikel,“ Ninna drgla do Olivusa opäť v ľudskej podobe a spolu sa zasmiali.
„Kuš, dievča! Dobre zaň platia,“ Frammis žmurkol sa na Baltazára. „A po dne jaskýň sa valia divoké riavy tej najkrištáľovejšej vody, aká len na Zemi môže byť. Podzemné vodopády hučia a ten hukot sa rozlieha v jaskynných chodbách. Och, ako mi ten zvuk chýba!“ Frammis si povzdychol a znova sa napil.
Pohľady sa upreli na Olivusa kožomeniča. Zjavne nemal chuť rozprávať alebo nebol zhovorčivý. Ninna sa zľutovala a povedala za neho: „Kožomeniči žijú v Bezhraničnom lese. Väčšinou spolu nažívajú v mieri, dokonca vytvárajú kolónie. Chránia sa tak lepšie proti… ehm… škodcom. Nie každý sa mení na šabľozubého tigra.“
„Akým škodcom?“ zaujímalo Rolanda, ale odpovedal Baltazár: „No, napríklad takým ako Solomon. Upírom, alebo lesným rohatým besom, vlkolakom, vodníkom, strigám, obrom i zlomyseľným škriatkom.“
„Áno. Keby sa Bronusovi podarilo získať moc, akú zamýšľal, tieto bytosti by ho poslúchali. A to by bola katastrofa pre nás aj pre vás,“ dodala Ninna. „Dúfam, že už žiadny potomkovia Temného mága nežijú.“
„To je jedno,“ fučal trpaslík. „Medzi ľuďmi sa vždy nájdu chamtivci, bažiaci po pokladoch našich rás. A raz priatelia, krehký mier padne a my budeme musieť odísť za hranice známeho sveta. Ľudia sú rozpínaví, húževnatí. Jedného zabiješ a traja už čakajú pred prahom. Dajte na moje slová! Príde čas, keď víly, trpaslíci a iné bytosti budú žiť len v legendách,“ chcel sa napiť, ale z čutory už nevyšla ani kvapka, tak ju šmaril do húštia.
Nik mu neoponoval. Ninna sa len smutne usmiala a vstala. Jej spoločníci ju nasledovali. Svitalo, nastal čas sa rozlúčiť.
„Zbohom, Roland, Baltazár. Snáď sa ešte stretneme za priaznivejších okolností,“ navzájom sa uklonili a zvláštna spoločnosť bez dlhých rečí potichu zmizla v húštine. Les sa prebúdzal a aj Gréta si vyžadovala pozornosť. Roland si vzdychol. Postarať sa o bábo, kým sa vrátia do hlavného mesta, bude pre rytiera ako on skoro také ťažké, ako poraziť armádu zlosynov…