V tomto roku uplynie 500 rokov od smrti Gašpara Suňoga, zakladateľa významného šľachtického rodu, ktorý Kysuciam a časti Považia vládol približne tristo rokov. Suňogovci z Jasenice a Budatína boli postupne povýšení do barónskeho a potom aj do grófskeho stavu a zastávali významné krajinské funkcie.
Najstaršia známa písomná zmienka o rode Suňog je z konca 14.storočia. V roku 1394 získal Mikuláš Suňog spolu so synmi Michalom, Jánom, Štefanom a Ladislavom dedičné richtárstvo v považskej obci Jasenica za 50 mariek. K richtárstvu dostal slobodný lán (usadlosť), krčmu, mlyn a šesť sedliackych usadlostí, ako aj možnosť zriadiť si pekáreň, jatku, obuvnícku dielňu a ostatné „prináležitosti“ podľa zvykov mesta Bytča.
Písomné pramene potom na vyše polstoročia o osudoch rodu mlčia. Bola to turbulentná doba, poznačená rozháranými pomermi v krajine, osmanskou hrozbou, vojnou s Benátkami i českými husitmi.
S potomkom Mikuláša Suňoga Matejom sa stretávame až v dobe nástupu Mateja Korvína na uhorský trón. V roku 1458 mal byť na základe kráľovho mandátu Nitrianskej kapitule ako „homo regius“ – kráľov človek (splnomocnenec) – prítomný pri vovedení Ladislava Podmanického do držby Bystrického hradu, v roku 1462 sa Matej Suňog spomína ako sused a spolused pri darovaní a hradu Košeca Blažejovi Maďarovi a jeho štatúcii, v roku 1465 mal byť ako jeden z kráľových ľudí prítomný pri vovedení Ladislava Podmanického do držby obcí Horoviec, Savčinej, ako aj troch usadlostí osady Lehotka. V roku 1466 bol Matej ako kráľov človek pri štatúcii Podmanického nitrianskou kapitulou do držby Prosného, Hatného, Maríkovej, Klieštiny a Katliny.
V roku 1467 dostal Matej Suňog od kráľa Mateja za vernosť a verné služby obec Jasenicu, ktorú „od dávna so svojimi predchodcami užíval a užívať si nárokuje. Preto celé naše právo kráľovské v tejto obci…so všetkými užitočnosťami a prináležitosťami akýmikoľvek, so zemami ornými obrábanými aj neobrábanými, poľami, lúkami, pastvinami, lesmi, hájmi, horami, údoliami, vodami, riekami, rybníkmi, mlynmi…Matejovi Suňogovi a jeho potomkom a nasledovníkom dávame a darujeme…“ V tom istom roku bola vykonaná aj štatúcia.
Matej Suňog sa uvádza ako jeden z kráľových ľudí aj v roku 1470, ako sused a spolusused v roku 1472 a v roku 1479 je zaznamenaný medzi šľachtou Trenčianskej stolice.
Matej Suňog mal dvoch synov – Gašpara a Bartolomeja. V roku 1487 dostal Gašpar spolu so svojim otcom a bratom od kráľa Mateja za verné služby osady Visolaje a Sverepec, ktoré po smrti Mikuláša Visloja (Viszloy) pripadli späť korune.
Doterajšia historiografia uvádza, že Gašpar Suňog, bojujúci po boku kráľa Mateja, si získal zásluhy najmä v boji proti Jurajovi Poděbradskému, za manželku si vzal vdovu po majiteľovi budatínskeho panstva Rafaelovi z Hatného Alžbetu Turóciovú a v roku 1487 dostal donáciu na Budatínske panstvo.
Manželka Rafaela z Hatného Alžbeta však nebola Turóciová ale Pongrácová, dcéra Jána Pongráca (brata Pongráca II. zo Sv.Mikuláša a Starého hradu), ktorý získal v roku 1454 od panovníka hrad Uhrovec. Jeho prvou manželkou bola Barbora, dcéra Gašpara so Slopnej a okrem Alžbety mali ešte dcéry Katarínu a Kristínu.
Taktiež nie je možné, aby Gašpar dostal v roku 1487 donáciu na Budatínsky hrad, pretože v marci roku 1488 Rafael z Hatného ešte žil. Vtedy totiž nariadil Matej Korvín Turčianskemu konventu vyšetrovanie a nájdenie kompromisu medzi Matejom Malým („Parvus“) de Czecze, liptovským županom a Andrejom Juštom (Justh) z Vígľaša (de Vegles) ohľadom osady Trebostovo. Medzi sprostredkovateľmi mali byť okrem zástupcu konventu aj šľachtici – Rafael z Budatína (de Budethyn), Peter z Nededze, Simon zo Smrečian atď.
Rafael z Hatného zomrel v priebehu rokov 1488 – 1489, lebo v auguste 1489 sa Alžbeta spomína už ako vdova. Keďže Pongácovci boli spriaznení s turčianskym rodom z Necpál, angažovala sa v záležitosti dcéry Blažeja z Necpál Žofie a násilia, ktoré sprevádzalo Žofiino vydanie spod poručníctva turčianskeho zemana Andreja Jušta. Alžbetu mali kvôli tomuto v októbri 1493 vyšetrovať v Budatíne, uvádza sa ako vdova po Rafaelovi. V tom čase však už zrejme bola vydatá za Gašpara Suňoga, lebo ako vdova po Hatňanskom sa spomína v súvislosti v spore o majetky s Juštovcami ešte aj v roku 1519.
S Gašparom Suňogom sa stretávame v roku 1495, kedy Ján zo Slopnej a Vršatca založil Gašparovi Suňogovi, jeho manželke Alžbete a deťom Petrovi, Ladislavovi a Barbore štvrtinu ich zemí a lesov v osade Visolaje za 153 zlatých, a to až do doby, kedy mu peniaze nevrátia späť. V tom istom roku bol Gašpar Suňog z Jasenice prítomný medzi svedkami a spolususedmi pri štatúcii palatína Štefana Zápoľského a jeho synov Jána a Juraja do držby trenčianskych hradov Lietava, Košeca a Ilava a majetkov k nim prináležiacich.
V roku 1497 sa Gašpar Suňog vysporiadal aj s Margarétou, manželkou Andreja Oslániho, dcérou Žigmunda z Hatného, ktorá mala vo forme vena a dievčenskej štvrtiny majetkové podiely na Budatínskom hrade (castello sive fortalitio Budethin) a v Kysuckom Novom Meste.
Gašpar Suňog mal početné spory s okolitými zemianskymi rodmi – Hatňanskými a Popovskými ohľadom majetkov vo Svederníku a Vraní, spor s majiteľom Strečna Marekom Horváthom sa dostal až pred kráľa. V roku 1498 sa začal spor s rodinou Divinských, v roku 1499 sa opäť kvôli svojvoľnému počínaniu Gašpara Suňoga sťažovala rodina Popovských ohľadom ich kúrií vo Svederníku a Vraní. Gašpar sa sporil aj s Podmanickými.
Práve v súvislosti s Gašparom Suňogom sa na budatínskom panstve prvýkrát v písomných správach stretávame s valachmi, hoci valašské osídľovanie bolo nepochybne už v plnom prúde. S valachmi a pasením oviec s súviseli i spory so susednými panstvami Strečno a Bytča. V roku 1497 sa Gašpar Suňog sporil pred Trenčianskou stolicou s Marekom Horváthom, kvôli ovciam, ktoré dal na príkaz svojho pána zajať strečniansky kastelán Juraj Horváth. O rok neskôr bol Gašpar odsúdený Trenčianskou stolicou na zaplatenie pokuty 3 mariek za spupnosť, lebo odignoroval zasadnutie stoličnej sedrie, ktorá mala riešiť, že násilne zajal ovce Jánovi Žerotínskemu z Bytče a Dlhého Poľa. V roku 1504 protestoval proti Marekovi Horváthovi, ktorého poddaní bránili pásť budatínskym pastierom pásť ovce na Rači. V roku 1508 došlo k zajatiu dvoch poddaných v Lieskovci ľuďmi strečnianskeho kastelána Juraja Horvátha, ktorých priviedli do Horného Vadičova a tam ich držali, kým za nich Suňogovci nezaplatili 100 denárov. V tom istom roku vdova po Štefanovi Zápoľskom, poľská kňažná Hedviga na sťažnosť Juraja Horvátha nariaďovala Gašparovi Suňogovi a Pongrácovi zo Starého hradu, ktorí napadli valachov strečnianskeho panstva, aby nahradili škody a nechali ich na pokoji. V podobnom duchu sa neskôr niesli aj spory so žilinskými mešťanmi, ktorým náležal chotár Krásna nad Kysucou.
So svojím nevlastným synom Jurajom Hatňanským uzavrel Gašpar v roku 1504 pred budínskou kapitulou vzájomnú dedičskú zmluvu, že v prípade predčasnej smrti jedného z nich mali všetky majetky a majetkové práva, jestvujúce kdekoľvek v kráľovstve, prejsť na toho druhého a jeho zákonných dedičov oboch pohlaví. V tom istom roku uzavreli podobnú dohodu aj s Hatňanskými, keďže dcéra Žigmunda Hatňanského Margita, manželka Andreja Oslániho, mala podiely na Budatínskom hrade aj v Kysuckom Novom Meste.
V roku 1504 kúpil tiež Gašpar Suňog od Jána, syna Michala z Rudiny jeho majetkové podiely v tejto obci za 260 zlatých. Spory s Marekom Horváthom pokračovali, keď po kúpe majetkov v Mojši a Hornom Vadičove mal byť Horváth do nich vovedený, proti čomu Gašpar Suňog protestoval, neskôr odvliekol poddaného Marka Horvátha z Dolného Vadičova do Kysuckého Nového Mesta, v ďalšom roku nechal zdemolovať most cez Váh na území Žiliny, patriacej Horváthovi.
V roku 1506 predal Blažej Čičkán z Rudiny svoje majetkové práva v Rudine a Rudinke (maior et minor Rudina)Gašparovi a jeho synom Ladislavovi, Jánovi, Krištofovi, Mojžišovi ako aj synovi (!) Jurajovi z Hatného. Po udelení kráľovského súhlasu bola nariadená a vykonaná štatúcia, ktorej sa za prítomnosti zástupcov turčianskeho konventu zúčastnili Ján z Lieskovca, Ján z Podhradia, Ján z Udiče, Blažej Čičkán z Rudiny, Mikuláš z Nededze a iní.
V roku 1507 sa Juraj z Hatného sťažoval pred kráľom, že mu jeho nevlastný otec Gašpar Suňog z Jasenice nechce vrátiť otcovské majetky. Gašpar, ktorý si vzal za manželku jeho matku Alžbetu (v listine chybne Annu!), vdovu po Rafaelovi z Hatného sa stal Jurajovým poručníkom, čím Jurajove vlastnícke práva prešli do Gašparových rúk a Suňog ich týmto spôsobom užíval. Kráľ Vladislav nariadil Gašparovi vrátiť tieto majetky, na čo Gašpar odpovedal, že „nech si Juraj na svoje majetky ide, veď aj tak na nich dobre stále, bez neprávostí zotrváva.“ Gašpar dodal, že ani poddaných Juraja z usadlostí neodháňal, ale maximálne podporoval.
V októbri toho istého roku prenajal napokon Juraj z Hatného svojmu otčimovi Gašparovi Suňogovi, svojej matke a (nevlastným) bratom Jánovi a Ladislavovi hrad (castellum) Budatín ako aj osady a majetky k nemu patriace, teda Budatín, Brodno, Vranie, Zádubnie, Neslušu, Kysucké Nové Mesto, Lieskovec (Kysucký), Povinu, Lehotu (Budatínsku), Dubie, Radoľu, Svederník, Hatné, Prosné, Maríkovu Lehotu, Klieštinu, Katlinu ako aj mýto v Kysuckom Novom Meste a ostatné „užitočnosti a prináležitosti,“ a to za 3000 zlatých. Ak by Juraj (alebo jeho dediči) chceli tieto majetky späť, mali najskôr dlžnú sumu vyplatiť. Do držby týchto majetkov boli Gašpar Suňog spolu s manželkou Alžbetou a synmi Ladislavom, Krištofom a Mojžišom vovedení turčianskym konventom 17.februára 1508.
Keď v roku 1510 Juraj Hatňanský zomrel, vystúpil s nárokmi na hrad komárňanský župan Osvald z Korlátky so synmi, pričom sa ako majiteľ z titulu zálohovania uvádza Ján Podmanický. Kráľ Vladislav II. v listine, kde sa stanovil termín dohody ohľadom vlastníctva hradu a príslušenstva uvádza, že hrad po smrti Juraja z Hatného pripadol späť do kráľovských rúk a Osvald predložil listiny vzťahujúce sa k hradu (hoci Gašpar Suňog bol do jeho držby právoplatne ustanovený). Možno sa len domnievať, že táto situácia nastala kvôli chaotickej donačnej politike panovníka a dominancii veľmožských rodov. Podľa dohody mal Podmanický vyplatiť istú sumu Osvaldovi a jeho synom, v opačnom prípade mal Budatín prejsť do ich rúk. Dohoda a usporiadanie majetkových práv sa mala týkať aj Gašpara Suňoga, ktorý si na majetky bez dedičov zosnulého Juraja z Hatného nárokoval isté dedičské právo. Situácia sa zrejme vyvinula v prospech Suňogovcov, keďže v nasledujúcom období ostali majiteľmi Budatínskeho hradu a v roku 1511 si mohli dovoliť aj kúpu šľachtickej kúrie v Rudine od Jána Lučanského.
Či s komplikovanými vzťahmi okolo hradu a jeho majetkov súvisí aj ochranná listina z roku 1515, sa taktiež možno len domnievať. Zdá sa, že v tomto roku boli Suňogovci nejako ohrozovaní, lebo kráľ Vladislav II. vydal listinu, ktorou Gašpara a jeho synov Ladislava a Mojžiša prijímal do kráľovskej ochrany. Adresovaná bola vdove po Štefanovi Zápoľskom, tešínskej kňažnej Hedvige a jej synom Jánovi a Jurajovi, ktorým nariadil, nech Gašpara Suňoga a jeho synov ochraňujú vo všetkých majetkoch a vlastníckych právach. V roku 1519 získali Suňogovci od Imrefiovcov Dlhé Pole, naďalej sa súdili s Podmanickými kvôli Visolajom a Sverepcu. To však Gašparovi Suňogovi nebránilo, aby jeho familiári – Ján Rojko, Simon Vavrik a Ján Byvol z Kysuckého Nového Mesta a Matej Kal(.)se z Lysice – boli svedkami (neúspešnej) štatúcie Michala Podmanického do držby Krásna nad Kysucou v roku 1519.
To je zároveň posledná správa o Gašparovi, ktorý v roku 1520 zomrel.
Gašpar I. položil majetkový základ rodu a povzniesol ho medzi okolitým zemianstvom. Sobášom svojho syna Mojžiša I. so Sárou Podmanickou zabezpečil svojmu potomstvu v nadchádzajúcom búrlivom období mocných spojencov a ochrancov. Jeho vnuci sa napokon dedičmi Rafaela Podmanického.
Pramene a literatúra:
Magyar nemzeti léveltár, online databáza „ hungaricana,“ CHARTRES
MÁLYUSZ, Elemér: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387 – 1399). Akadémiai kiadó Budapest 1951.
BORSA IVÁN: Balassa család levéltára 1193 – 1526. Akadémiai kiadó, Budapest 1990
NAGY, Iván:Magyarország családi czímerekkel és nemzékrendi táblákkal. I. – XII. + Suplement. Friebeist Pest 1857 – 1868. Vyšlo na DVD – Arcanum DVD Könyvtár IV. Családtörténet-Heraldika-Honismeret,
FIALA, Andrej – IZAKOVIČOVÁ, M. -MARSINA, Richard. Budatín. In.Vlastivedný časopis 14/1, 1965.Bratislava.
LOMBARDINI, Alexander. Hrady trenčianskeho Považia. In:Letopis Matice slovenskej III. 1866.
PARÁČOVÁ, Andrea. Suňogovci z Jasenice a Budatína. In: PINDUR, David – TURÓCI, Martin a kol. Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Kysucké múzeum v Čadci, Múzeum Tešínska, Považské múzeum v Žiline. Čadca – Český Tešín – Žilina 2012.
FEKETE NAGY, Antal. Magyarország történelmi fölfrajza a Hunyadiak korában, Iv. Zv. Trencsén vármegy.Budapešť 1941.
LUKINICH, Imre. A Podmaninini Podmaniczky család okleveltára I., Budapest 1937.
LUKINICH, Imre.: A Podmanini Podmaniczky család okleveltára, zv. II. (1510 – 1537). Budapešť 1939.
Autor: Mgr. Andrea Paráčová
Uverejnené. Kysucký múzejník – ročník 1, číslo 1/2020, S.26 – 31
https://pdf.istranka.sk/muzeum/012020.html
