I.
Arkádovú chodbu lemovali vysokánske sochy predošlých vládcov kráľovstva. Pomedzi mohutné mramorové stĺpy presvitali posledné slnečné lúče. Pod maľovanými klenbami sa dunivo ozývali ťažké kroky. Roland ich ozvenu nevnímal. Kráčal zmätený a bezmocný. Už nemyslel na svoju ženu a syna, od ktorých ho odlúčilo naliehavé volanie kráľa. Dumal nad katastrofou, čo postretla Marvaniu. Zmizla princezná, dedička trónu, panovníkovo jediné vytúžené dieťa. Kým sa Roland spolu s ďalšími kráľovými vernými stihli zhromaždiť na pomoc, panovník náhle a vážne ochorel. Až tak, že nikoho k nemu nevpustili. Vlády sa dočasne ujal kráľov bratranec a zástupca, palatinus Hektor. Ten v mene Jediného Boha vyzval rytierov, nech sa vyberú do všetkých končín sveta. Nech nájdu stratenú princeznú, lebo strážam sa zatiaľ nepodarilo natrafiť na žiadnu stopu.
Na chodbe na Rolanda niekto čakal. Postava v tmavom plášti striehla za podobizňou kráľovho deda, Ruperta III. Tigrobijcu. Na rozdiel od ostatných panovníkov, odetých v honosnej zbroji, sa Rupertova figúra uškŕňala na svet spod kožušiny šabľozubého tigra. Rolandov dedo bol verným Rupertovým druhom. Spolu skolili nejedného mamonta. Kly tohto mohutného zvera doteraz zdobia zbrojnicu v Rolandovom sídle.
„Postoj, rytier!“ chytila ho za rukáv.
„Veličenstvo!“ prekvapený Roland v chvate pokľakol pred bledou a a uplakanou kráľovnou.
„Musíš…,“ slová sa jej zadrhávali v krku, „musíš nájsť niekoho, kto ovláda čary!“
„Prosím?“ Roland nerozumel.
„Grétu uniesli nečisté sily! Videla som,“ chvíľu sa odmlčala, akoby hľadala odvahu, „bizonusa!“ vyhŕkla.
„To nie je možné!“
„Je to pravda, prisahám! V háji pri jazere, kde sme sa kúpali. Gréta spinkala, keď sa zrazu prirútil z hája. Podobal sa býkovi, len mal viac, oveľa viac srsti, veľké rohy a hrb na šiji! Sedel na ňom démon v čiernom…,“ kráľovná si uvedomila, že zvýšila hlas a opäť šepkala: „Prisahám, aj môj muž, teda kráľ, neochorel len tak. Niekto ho musel zakliať alebo otráviť!“
„Veličenstvo, ale…“
„Čuš, neprerušuj ma. Už si o mne myslia, že bláznim! Ale ja viem, že sa deje niečo diabolské. Na,“ podala mu prstenec jemných vláskov. „Grétina kučera. Nájdi niekoho, kto ovláda mágiu. Inak je pre nás navždy stratená!“
Kráľovná sa zvrtla a bežala preč. Ani sa neobzrela. Udivený Roland sa díval, kým nezmizla za posledným stĺpom.
Vykročil opačným smerom. Z myšlienok, čo mu lietali mysľou, ho začala bolieť hlava. Ísť hľadať princeznú bolo jeho povinnosťou. Lenže, kde začať, od čoho sa odraziť, nemal ani poňatia. Kráľova nemoc sa mu veru nepozdávala. Vládca bol mocný chlap, vo vojnách utrpel mnoho rán, po ktorých ostali hrozné jazvy. Ale nikdy, ani v často otrasných podmienkach vojenského tábora nepodľahol chorobám, ktoré bežne zložili mocných a udatných rytierov, úplavici alebo tuberkulóze. A teraz, v čase mieru a celkovej prosperity krajiny príde takýto úder! Čudný je aj ten bizonus. Hm, nebude všetko veru s kostolným poriadkom!
„Rytier Roland!“ zavolal na neho chlapík v bohato zdobenom kabátci na konci arkády a vrátil ho do reality.
„Palatinus Hektor?“ začudoval sa Roland.
„Áno, viem, že sme rozlúčili pred kráľovskými komnatami. Ale musím s tebou hovoriť.“ Hektor, kráľov bratranec, podišiel k nemu a podal mu ruku. Roland naň pochybovačne pozrel, napokon pozdrav opätoval a na počudovanie mu ju palatinus mocne stisol.
„Naposledy, čo sme a stretli, si nebol ktovieako zhovorčivý,“ neodpustil si Roland poznámku, „priam skúpy na slovo.“
„Priveľa uší majú steny na hrade. Vieš, kráľ v krátkych zábleskoch vedomia volá tvoje meno. Ale pustiť ťa k nemu nemôžem. Lekár zakázal akýkoľvek rozruch.“
„Čo s ním teda je? Trúsia sa kadejaké reči.“
„Priznám sa, že netuším. Ochorel tak náhle,“ krútil Hektor hlavou a zdalo sa, že mu to je úprimne ľúto. „Ale bojím sa i o kráľovnú. Viem, že s tebou hovorila.“
„Áno, prosila ma, nech nájdem princeznú,“ Roland sa díval Hektorovi do očí.
„Iste, veď čo iné. Len, ehm…,“ palatinus stíšil hlas, „vraj videla bizonusa. Ale dvorná dáma, čo s ňou bola, to poprela. A hlavný metropolita Bronus, ku ktorému kráľovná chodí na spoveď, mi pošepkal, že je veľmi, priam chorobne podozrievavá.“
„Nemal by Bronus dodržiavať spovedné tajomstvo?“ mračil sa už Roland. „Kráľovná je isto len vyčerpaná a pod tlakom.“ Potom prikročil k Hektorovi tak blízko, ako sa len dalo: „Nech sa jej nik neopováži ublížiť!“
„Zle si ma pochopil. Ochránim ju, neboj sa. Len sa mi vidí, že sa jej stav zhoršuje. Hlavne potom ako odišla moja žena. Starala sa o ňu, ale musela sa vzdialiť. Tiež ochorela.“
„Tvoja žena? Tesa?“
„Áno, šla k liečivým prameňom. Nedarí sa nám počať dieťa… No, ale iné som chcel,“ odkašľal si. „Viem, že si jeden z kráľových najvernejších. Preskákali ste toho spolu ozaj veľa. Lenže,“ Hektor sa zháčil, „treba sa za tejto situácie pripraviť aj na to, že sa stav jeho výsosti nezlepší. A ak sa princezná aj nájde, je príliš maličká, aby mohla kraľovať.“
„Chceš ma na svoju stranu? Chceš prevziať moc? Na to je priskoro!“
„Nie, nie, určite nie, nechcem vládnuť v Marvanii! Chcem len ustanoviť radu, ktorá by zatiaľ krajinu riadila. A dozerala na krehký mier s trpaslíkmi a vílami. Niektorí veľmoži sa domnievajú, že jeho výsosť je voči tým tvorom príliš zhovievavá. Že kraje, ktoré spravujú, majú príliš vysokú cenu. Navyše, chýria sa čudné zvesti. Bytosti z Bezhraničného lesa prekračujú hranice. Kožomeňci zachádzajú k ľudským sídlam, strigy vraj unášajú deti. A dokonca videli upírov! Musím s tebou počítať!“
„To sú plané reči! Tie bytosti držia v lese kúzla. Ostanú tam na večné veky. Je to ich trest,“ oponoval Roland.
„Veď to! Lenže dôkazov pribúda. I nálada v krajine sa zhoršuje, ako kráľ ochorel. Ak sa náhodou poberie k Jedinému, neručím za mier s vílami a trpaslíkmi.“
„Tých, ktorí by sa chceli obohatiť na úkor Neľudí, dôrazne varuj!“ prerušil rytier Hektora. „Vojna s nimi by znamenala skazu mnohých rodov v Marvanii. A Besní by už len prišli hodovať na našich kostiach. Už to tu raz bolo,“ odvrkol Roland. „Navyše, kráľ žije a princezná sa isto nájde!“
„V tom nám Jediný pomáhaj!“ uklonil sa Hektor a pochopil, že na túto tému s Rolandom nebude reč. „Nech ti je naklonený v jej záchrane!“
„Zbohom Hektor!“ ukončil Roland stretnutie.
Kráčajúc z kráľovského hradu myslel na Hektorove slová. Mier s Neľuďmi trvá už dlho. Dvesto rokov stačí, aby ľudia zabudli na hrôzy, čo mu predchádzali. Útoky na Tienisté jazerá, sídlo víl a Krištáľové hory, domov trpaslíkov, si vyžiadali mnoho obetí na oboch stranách. Ľudia ťažko bojovali s kúzlami, ktoré mnohé bytosti ovládali. Neľudia zas neboli schopní odolávať húževnatosti ľudského plemena a jeho zbraniam. Lenže, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Až útok Besných prinútil obe strany uzavrieť mier a spojiť sily.
Prirútili sa cez priesmyky v Krištáľových horách. Zdecimovaní trpaslíci sa len ťažko bránili. Besní a divokí lukostrelci s ohnutými šabľami hľadeli na svet zo sedla svojich koní, na ktorých trávili celý život. S tými zvermi boli pevne spojení, pili ich mlieko i krv. Svoje stáda hnali so sebou, takže sa nikdy neunavili ani netrpeli hladom. Kone, ktoré uštvali, jednoducho zjedli alebo obetovali. K nepriateľom boli krutí, vraždili ich ako šialené beštie a vraj aj požierali, aby nabrali ich silu. Zabíjali ženy i deti, len málokomu sa dostalo tej milosti, že ho vzali do otroctva.
Len spojenectvo ľudí s inými rasami zabránilo totálnemu spustošeniu Marvanie. Čary víl porazili temných čarodejov, vyznávačov Daemona, Pána zla. Trpaslíci pozbierali posledné sily a z Krištáľových hôr spravili krvavú pascu. Ľudia pod vedením Ruperta I. tvrdo a neúprosne udreli a útok Besných sa skončil katastrofou.
Kráľ sa musí uzdraviť! Nesmie dopustiť, aby sa história opakovala. A aby sa chamtivé ľudské plemeno nechalo zlákať a opojiť vidinou bohatstva iných.
Roland v ponurej nálade onedlho vošiel do kamenného domu s dvoma podlažiami, ktorý voňal zeleninovou polievkou a cesnakom. Jeho sluha Baltazár si na príprave jedla dával veľmi záležať. Že si ho aj rád vychutnával, bolo na ňom vidno. A takýto vývar je vraj na chmúrnu myseľ najlepším liekom. Roland ho nepočúval a radšej si riadne logol vína, lebo Baltazár mal na každú chorobu nejaký špeciálny pokrm. Okrem varenia a jedenia bola jeho láskou alchýmia. Zavretý v dielni, či „laboratóriu“ ako ju sám nazýval, trávil toľko času, koľko mu povinnosti dovoľovali. Pokusy s horninami, rôznymi „šťavami“ , teda tekutinami všelijakej konzistencie, farieb a vôní, odvarmi bublajúcimi nad pecou či už v kotlíkoch alebo v pospájaných sklenených bankách, ktoré si sám vyrobil, boli jeho chlebom každodenným. Z dielne sa občas ozval výbuch a vyšľahol plameň. Na počudovanie, vtedy bol Baltazár najspokojnejší. Tiež bol nadšeným záhradníkom. V malej záhrade na Rolandovom hrade pestoval zeleninu, ovocie, bylinky. Či ich zariekaval alebo niečím zvláštnym polieval, Roland nevedel, ale Baltazár mal vždy najlepšiu úrodu široko ďaleko.
A keď mu služobník podal misku voňavej polievky rovno pod nos, neodolal.
„Nestrácaj hlavu, pane,“ Baltazár by ho najradšej potľapkal po pleci, keď chlípal horúce jedlo, „niečo vyhútame!“
Roland si odlomil kus obilnej placky a pokrútil hlavou: „Neverím, Baltazár. Tento raz to nebude také ľahké. Čo ak,“ zamyslel sa, polievka zastala na polceste k ústam, „uniesli Grétu práve víly alebo trpaslíci. Ako záruku mieru voči tým, ktorí si brúsia zuby na vzácne drevá pri Tienistých horách, alebo drahé opále a ametríny z Krištáľových hôr…“
„Ani by som sa im nečudoval,“ snažil sa Baltazár zachovať pokoj a nakladal Rolandovi druhý chod, zajačie ragú s octovou omáčkou. „Našťastie, kráľovná víl Estivia by sa k takému čosi neznížila. A trpaslíci zrejme ani nevedia, že nejaká princezná existuje,“ trochu prudšie položil pred svojho pána pekný hlinený tanier.
„Neurážaj sa! Si do Estivie už roky zamilovaný, priznaj sa!“ uškŕňal sa Roland.
Baltazár len odfrkol a odsekol: „Posvieť si radšej na metropolitu Bronusa. Príliš často vo svojich kázňach brojí proti diablovi a diabolským stvoreniam. Každému súdnemu človeku musí byť jasné, koho má na mysli!“
„Veru, je čím ďalej útočnejší,“ do izbice sa pomaly súkal Baltazárov dávny priateľ a kráľovský knihovník Eusébius. Starý muž krútil hlavou: „Pomaly ale isto kráča v ústrety kráľovej nemilosti. Lenže, akoby mu na kráľovej priazni nezáležalo. Je sebavedomý ako nikdy predtým.“ Eusébius, vysoký a chudý starec s bystrým pohľadom bol považovaný za najmúdrejšieho muža v kráľovstve. Tiež zo všetkých síl chránil a strážil mier s Neľuďmi. Práve u neho zvykli prespávať, keď ich povinnosti zaviali do hlavného mesta. „Metropolita je obmedzenec,“ knihovník sa posadil a čakal, kým Roland doje. „Dokonca navrhol kráľovi trestať všetkých, čo sa venujú mágii alebo alchýmii.“
Baltazár zatiaľ spratal stôl a pred Rolanda rozprestreli veľký pergamen.
„Čo to je?“ utieral si ústa do rukáva, hoci vedel, že má pred sebou mapu Marvanie. Len novšiu a krajšiu, ako videl doteraz.
„Mapa,“ odvetil Baltazár. „Eusébius ju nedávno dokončil. Mal to byť dar pre kráľa.“
„A načo nám bude?“
„No, máš princeznine vlasy. Podaj mi ich! Kyvadlo nám povie, kde Gréta je.“
Roland odfrkol, prevrátil oči, ale nemal chuť sa s Baltazárom doťahovať. Zvlášť, keď na sluhovej strane stál aj taký vzdelaný muž ako Eusébius. Pre Jediného! Tá mapa sa mu vskutku podarila!
Pergamen bol jemne béžový. Farby, čo knihovník použil, sa na ňom krásne vynímali. Modrasté rieky pretekali cez osady a mestá, ktoré boli symbolizované oranžovými kostolnými vežami. Na miestach lesov nakreslil drobné svetlozelené stromčeky. Hornaté kraje s naznačenými kopčekmi vytieňoval zas do sivasta. S hlavným mestom sa ozaj vyhral. Dokonale načrtnutý hrad s dvoma vežami a hrubými múrmi, predhradie s hlavným kostolom, námestím a taktiež mohutným opevnením dominovali pergamenu svojou karmínovou červenou. Mapu pretkávala cestná sieť v odtieňoch hnedej, hustá na juhu a západe, smerom na východ a sever redšia a redšia. Aj kostolných veží tým smerom ubúdalo, až úplne zmizli. Nahradil ich dlhý pás Bezhraničného lesa na severe, ktorého čiernu farbu Eusébius nepochybne zvolil pre jeho temnotu. Na východe Marvanie vynikali temnozelené Tienisté jazerá a azúrové Krištáľové hory. Provincie, kde žili Neľudia.
Baltazár si odkašľal a naznačil Rolandovi, že teraz nie je čas sa kochať. Keď mu rytier uvoľnil miesto nad mapou, vzal kyvadlo. Na striebornej retiazke visel kameň medovej farby, obtočený princezninou kučerou. Eusébius zatemnil okná, zapálil sviecu a o chvíľu sa po komnate začala vznášať vôňa myrhy. Baltazár sa sústredil. Nahlas sa pomodlil a „nadviazal spojenie,“ ako zvykol nazývať svoje stavy, keď sa dostal do akéhosi tranzu alebo hlbokej modlitby. Zotrval v ňom, kým svieca neobhorela o dobrú štvrtinu, potom otvoril oči a povedal smerom ku kyvadlu: „Prosím, ukáž, kde je Gréta! Ďakujem!“
Potom retiazku s kameňom opatrne presunul nad mapu, najskôr nad hlavné mesto. Kyvadlo nič, ani sa nepohlo. Pomaličky ho teda posúval do okolia. Žiadny náznak pohybu. Prešiel hlavné smery, väčšie mestá, hrady, osady, ale kyvadlo akoby sa s ním nemienilo baviť. Až nad malým pohorím na okraji Bezhraničného lesa sa rozhýbalo. Najskôr len pomaličky, opatrne. Potom sa rozhojdalo zo strany na stranu, napokon sa roztočilo a krútilo sa krútilo, kým ho Baltazár nezastavil a významne nepozrel na Eusébia. Roland len pochybovačne klepal prstami do stola.
„Brebenské hory,“ hlesol Eusébius.
„Tenebrand! Kráľovná mala pravdu! Dejú sa temné veci!“ s istým vzrušením zvolal Baltazár.
„Zbláznili ste sa?“ zvýšil Roland hlas a len z úcty k Eusébiovmu veku netresol päsťou do stola a niekam ich neposlal. „Tenebrand je legenda! Le – gen – da!“.
„Legenda, to áno. Dávna, takmer zabudnutá,“ potichu povedal knihovník. „A tak trochu začarovaná. Koľkí ho hľadali! Koľkí túžili nájsť spojenie zo samotnou Zemou! Lenže energia bola zneužitá, prinášané obete krvavé…,“ dodal a trasúcou sa rukou skladal mapu.
„Ten hrad je jediná stopa. A konjunkcia planét sa blíži,“ Baltazár sa dvíhal od stola. „Musíme sa vybrať tam! Idem baliť.“